Možno slovenská telenovela #4 - ¡Tancuj, tancuj, vykrúcaj!

Ako sa celý slávny Valentín zjavil, tak i zmizol.

Zmizol a s ním aj to neznesiteľné množstvo plyšových svalových orgánov najrôznejších veľkostí číhajúcich v regáloch hádam aj v zelovoci.

Okrem premiéry filmu Päťdesiat odtieňov sivej sa  nič špeciálne neudialo. Podľa mňa je to pozoruhodný míľnik v postmodernej kultúre. Sado-maso na striebornom plátne v údajne najromantickejší deň v roku? Prečo nie, ja fandím experimentom a práve preto pevne verím v to, že aj budúci rok sa dožijeme niečoho originálneho. Osobne navrhujem epochálne naštudovanie Rómea a Júlie. Dolly Buster a Robert Rosenberg v hlavnej úlohe. Plus k tomu zdarma soundtrack Lúbim ťa od Michala Dočolomanského.

No a ja, ako som už vravela, som tento večer už po n-tý raz strávila sledujúc arogantné vymeriavanie tanečného priestoru Johnyho Castle z Hriešneho tanca. Mám rada tento film, nech si hovorí kto chce čo chce. Vždy som ho mala rada, dokonca aj vtedy, kedy som netušila, čo znamená, že je Penny zbouchnutá. Keď som ju prvýkrát videla plakať na dlážke v hotelovej kuchyni, myslela som, že jej je ťažko od žalúdka. Až postupom času som zistila, že zle jej môže byť akurát tak od úplne iného orgánu a neplače preto, lebo nalačno dojedla zvyšky v chladničke, ale to už je vedľajšie. Milovala som tú hudbu. Ako decko som zbožňovala Time of my life, predovšetkým tú pasáž, kde dve striebrovlasé babičky zahodia kabáty a hybaj tancovať. V puberte ma pre zmenu zaujali kopulačné pohyby na rytmické Do you love me. Dnes už favorita nemám, ale občas, keď umývam dlážku, tancujem s mopom a na kýbeľ s vodou kričím „Ke mně, miláčku!“ A keď stále neodpovedá, poviem beeeeejbe... maj svíííít bejbeee....

Nebola som obdarená výrazným tanečným talentom, ale rozhodne to nebolo také tragické ako v prípade spevu. Bohužiaľ si nespomínam,  kedy som prvýkrát niekde tancovala. Asi v škôlke na nejakej besiedke, ale nie som si istá, pretože odtiaľ mám zafixovaný len karneval, kedy sme tri hodiny chodili v maskách do koliečka a v pozadí nám znel Peter Nagy a deti. Potom odtiaľ registrujem už len nekompromisnú pani učiteľku Helenku, ktorá sa nám vyhrážala, že nám vyšije červené trenírky na zadku, ak nebudeme spať a ešte takzvanú Ježiškovu kašu. Tú som zbožňovala, ale zlomilo mi srdce, keď som sa dozvedela, že je to to isté ako krupicová kaša. Prečo? Neviem. Asi som od malička bola na značky a tak trochu si potrpela na prestíž.

Možno sme teda tancovali na základke, ale ani to si nevybavujem. Prvé moje markantnejšie spomienky siahajú až do obdobia, keď som začala chodiť na letné tábory. A to bolo žúžo. Mala som desať, divý pohľad, šušťákovú vetrovku a pocit, že mi patrí svet.

Tie diskotéky nemali chybu. Všetci neplnoletí sme sa tam spoločne sasanili, drvivá väčšina jasne mimo rytmu a ja im všetkým na čele. Nadšene som si hopkala a vôbec  mi neprekážalo, že som nevedela slová, spokojne som si  popod nos mrmlala niečo v zmysle Jumahá-jumasó. Ostatní boli na tom podobne a to mi dodávalo sebadôveru, že to nemôže byť také strašné. Dokonca ani v tých zablatených teplákoch vyúdených od včerajšieho ohňa, ktoré som si nevymenila hádam odkedy sme prišli. No a čo. Vtedy šlo o srandu a nie o vizáž. 

Sranda ale skončila v momente, keď pustili slaďák. Všetky prírodou smradľavé deti si razom zahanbene sadli a čakali. Vedúci nás vždy povzbudzovali a exemplárne sa dali do tanca dvojíc ako prví. Po prvom refréne sa tí najsmelší osmelili a opáčili niekoho vyzvať na špásy. Malo to však svoje pravidlá, chalan držal babu za boky a baba chalana okolo krku. Boh ťa ochraňuj, ak ste sa k sebe príliš priblížili! To robili len tí, čo boli do seba a to sa v mojej vekovej kategórii ešte stále nenosilo. Taktiež sa nenosilo ani to, aby ste verejne priznali, že sa vám tanec s niekým nedajbože páčil. Museli ste zatĺkať, zatĺkať a ešte raz zatĺkať. Preto som ani za svet nikdy nepriznala, že som mala druhé Vianoce, keď po mňa počas pánskej volenky prišiel vedúci Ivo. Ten sa mi veru ľúbil. Ešte dlho po návrate som na ten okamih myslievala. Veľa to pre mňa znamenalo. Nanešťastie, Ivo bol priveľký dobrák a nikdy nechcel, aby nejaká dievčina ostala pridlho sedieť sama, takže zatiaľ čo ja som to považovala za erotický zážitok môjho detstva, preň to nebolo viac než charitatívny čin číslo sedem toho daného večera. Čo už. Lepšie ako tam sedieť ako opŕchnuté kura.

Viete, občas rada cestujem do minulosti a nostalgicky skúšam veci, ktoré mi ako malej prešli. Raz som sa pripila na jednej opekačke v Strečne a v aromatických teplákoch šla do kulturáku na zábavu, na ktorú sa zjavne miestne adolescentky chystali dobré dva týždne. Nestretla som sa s pochopením u nežnejšieho pohlavia, ale nakoľko veškeré mužské zastupiteľstvo vtedy grilovalo tiež, zavládla medzi nami povestná aróma zblíženia. Takisto som po rokoch oprášila aj legendami opradený slaďákový tanec, ale tento môj pokus o dobovú rekonštrukciu s mojou milou spolubývajúcou Mariankou nikto neocenil a jej priateľ si zrejme pomyslel, že som načisto retardovaná. Nevadí, snaha bola. Nevydalo.

Rytmické vlnenie sa bolo v kurze najmä počas môjho dospievania. Presnejšie povedané, puberta so mnou celkom statočne trieskala už od trinástich, ale od pätnástich som začala víriť parketový prach. Kde som prišla, tam som predvádzala svoje nevídané tanečné kreácie a jeden sa špeciálne zapísal do análov žilinských klubov. Jedna moja kamoška ho raz pomerne výstižne nazvala bežiacim pásom a ja sa dodnes hrdo bijem v push-upku, že som vtedy položila základy shufflingu,  ktorý sa neprávom pripisuje tým dvom kučeravým strašiakom v slipoch zvaných LMFAO.  

Zabudla som ale na jeden dôležitý detail, kamoška bola totiž lentilka. Lentilky boli svojho času najfrajerskejšie dievčatá na Považí. Boli štíhle, mali štýl, trblietavé kostýmy a tancovali hip hop a disko. Fascinovali ma a chcela som byť ako ony. V podstate to bola taká naša forma amerických roztlieskavačiek. Dokonca istú dobu boli majsterkami Európy v diskotancoch a svojimi choreografiami dobýjali svet. Ja som sa s mnohými z tejto vyvolenej sorty kamarátila a v piatky som si s nimi rada dávala battle. Obzvlášť s Naty, s tou sme to po čase dotiahli až na takú úroveň, že sa nám automaticky rozostúpil celý parket, keď sme sa zjavili v istom podniku. Na škodu výsledného efektu je len to, že zatiaľ čo ona pôsobivo predvádzala naučené kroky, jej súperka sa zmietala v niečom, čo pokojne môžeme nazvať veľkým kŕčom a elektrickým šokom v jednom. Potom som sa ale mierne znormalizovala a až na pár pokusov o zvedačku s rozbehom z radiátora a pár večerov, kedy som „brejkovala“ bez udania dôvodu, či dupkala na drum’n’bass takým spôsobom, že sa poldecáky v okolí otriasali ako v Jurskom parku, som bola ale úplne v pohode. A za ten radiátor vďačím ďalšej lentilke Hose.

Tešila som španielske zábavy. Nevedela som sa ich dočkať. Odkedy bájny Enrique Iglesias ukončil svoju uplakanú fázu a plynule prešiel do štádia, kedy nerobí nič iné, len tancuje v minulom čase, prítomnom priebehovom, podmieňovacom, či v prechodníku, lákali ma dvojnásobne. Schválne, veď sa pozrite na názvy jeho skladieb za posledných niekoľko rokov. Aj tak by som ale neodmietla byť jeho heroínou, a vôbec mi neprekáža, že v slovenskom preklade sa volá Henrich Kostolný.

Bola som v Španielsku už týždeň a chcela som zažiť poriadnu fiestu. Fiestu, nie tam nejakú internacionálnu tuctuc erazmácku párty, tu zažijete bez problémov najnovšie už aj kdesi v Hlohovci. Moje corazón prahlo po niečom echt španielskom a to sa mi aj splnilo. Pánboh zaplať za karnevaly.

Keď som bola vo vývine, na posledných päťdesiat dielov Divokého anjela som sa dívala už len silou zotrvačnosti. Polku epizódy totiž tvorili zábery z latino diskotéky, kde sa ľudia všetkých pohlaví, orientácií, rozmerov a vekových kategórii vrtili v rytme "cup sem-cup tam". Absolútne ma to nebavilo.

To som ale netušila, že keď sa raz ocitnem na galícijskom námestí, kde sa budem do druhej rána s nadšením a voľakým osmahnutým Josém vlniť na španielske repete, budem z toho celá paf.
Hold, život je zmena a salsa je salsa. Tá je dokonca pre domácich tak božská, že do jej štýlu prerábajú všetko. Včetne megahitu Miley Cyrus hompáľajúcej sa v gaťkách na oceľovej guli.

Tak pravila Bibka a neprotestujúc do seba prekvapene šupla chupito, ku ktorému jej v bare dali ako brzdu vajce. Nuž, konštatujem jediné, iný kraj, iný mrav. 

Doslovne. Ten nemravník José Osmahnutý sa neštítil so mnou zametať na pol rínku a lepiť sa mňa každou bunkou svojho tela.  Vravím si, OK, baby mali prísť s nejakým kamarátom, to bude asi on. Pýtam sa ho: „Amigo, ty si Petin kamoš?“ Sí, slintá mi do ucha. Onedlho už bol ale priveľmi množenia chtivý, tak som sa z jeho vrtkého zovretia vymanila a vravím Peti, nech si ho trošku spacifikuje. 

Peťa vôbec netušila, čo je to zač. Nikto nevedel. Akurát sa všetci čudovali, čo za opáleného spoluobčana som to nabalila.

To máte tak. Ohniví Španieli sú síce super, ale ja som na rozdiel od Iva charitu robiť netúžila...

Možno slovenská telenovela #3 - ¡Keď budeš môj Valentín!

Na to, že som žena, a teda moje diploidné bunky obsahujú chromozómy XX, mám jednu veľkú chybu.

Teda mám ich viac. Asi tak za dve vlečky. Mám tri vlasy na hlave v štyroch radoch, krivé nohy, veľkomoravianske stehienka, kruhy pod očami občas aj pod pazuchami a tak čaptám na pravú nohu, že moja ľubovoľná topánka by mohla z fleku poslúžiť ako učebná pomôcka na hodinách fyziky, kde sa preberá naklonená rovina. Raz mi dokonca učiteľka zemepisu na základke povedala, že s mojimi bokmi sa mi bude dobre rodiť synov. Najprv som chcela zabiť ju, potom seba, no vzápätí mi došlo, že nemá význam rozčuľovať sa nad tým, čo mi povedala magistra, ktorá svojím štýlom zreteľne ovplyvnila Conchitu Wurst ešte počas jej/jeho raňajšej puberty.

Hej a ešte mám najmenšie ruky na svete a práve preto mi každý rok Ježiš domáci nakupuje rukavice v detskom oddelení. To som ale teraz rozoberať nechcela.

Ide mi o to, že nikdy som nebola vyslovene na také tie sladké veci. Inak povedané, obsahujem len veľmi základnú beta verziu romantičnosti, a nech sa akokoľvek snažím, po čase sa prezradím a na povrch vypláva moje skutočné ja, ktorému je absolútne jedno, že dnes je to presne 48522 hodín, čo sme sa dali dokopy.

A pritom si nemyslím, že by to bolo tým, že by som bola nejaká škaredá oštinoha v kúte so zelenou aurou a muškami v polomere dva metre tak ako to bolo v Simse. Ako som už povedala, mala som aj obdobie, kedy som sa tvárila, že som chlapec, ale to bolo až neskôr. V prvom ročníku na ZŠ som bola regulérna Bibka s vláskami po plecia, károvanými šatôčkami a vybitým predným zubom. Aspoň tak tvrdí nekompromisná fotka z anno domini 1997. Nedajte sa však zlákať dentálnymi nedostatkami, na tej fotke je totiž zachytený aj ďalší dôležitý fakt.

A síce, ktosi ma tam drží okolo pliec. Má traky, zostrih à la blond hríbik, papuče s dúhovou gumičkou a dvakrát by som nedala ruku do ohňa, že jeho chrup bol kompletný. Nechajme však jeho mliečne rezáky, tam kde v danej dobe boli a poďme k veci. My sme totiž v tých časoch boli frajeri.

Volal sa Petrík a mal doma Lego. Ja som doma Lego nemala, takže je jasné, na akej stavebnici sme postavili náš vzťah. Všetci nám závideli. Ešte aj cez prechod sme chodili spolu za ruky. Vlastne, keď sa zastavím a popremýšľam, vtedy sme ľubovoľne museli  cez prechod za ruky chodiť všetci, ale my sme chceli. A bolo to fajn. Sa mi marí.

Bohužiaľ, všetko pekné musí mať svoj koniec. Raz nás ako celé stádo zobrala pani učiteľka do kina na Labutiu princeznú. Do dnešného dňa mám v hlave nezmazateľnými písmenami vyryté slová piesne Mou nekonečnou láskou. Rozprávka to bola milá, krásna, ba až utešená, no na konci sa udialo niečo, čo ma verejne dehonestovalo. Derek, princ zachránivší svoju vyvolenú Odettu, prichádza k svojej novopečenej novomanželke a vyznávajú si lásku. A potom to príde. Nahne sa k nej a v efektnej mesačnej žiare sa pobozkajú.

No a ako to už býva, deti sú svine. Strašné svine. A práve preto vtedy začali skandovať na milú Bibinku a jej árijského bohatiera PUSU, PUSU, PUSU!

A tam niekde sa to asi zaseklo. Chcela som dokázať celej 1.C, že ja som tvrdá žena, a tak som začala robiť pravý opak všetkého dievčenského. Ostrihala som si vlasy na Štefana Hríba, dala si mikinu s kapucňou, začala behať po vonku s chalanmi, biť sa a strieľať z domácej gumipušky jarabinu. Na pár rokov som svoje dámske ja odložila a venovala sa vyložene chlapským aktivitám. Vo všetkej počestnosti, samozrejme. Prisahám, že nikdy k ničomu nedošlo, maximálne sme si dali jednu-dve cez hubu, ale inak žiaden fyzický kontakt.

Lýtka sa mi znova začali zapaľovať až v trinástich na letnom tábore na Orave. To už som sa opäť tvárila, že nie som zmätená svojím pohlavím. Mala som dlhé hnedé vlasy, farbu kože ako kapučíno a dovedna asi tak tridsať kíl. Moja-drahá-pani-matka ma vtedy s láskou titulovala Kostrbou a všetci svorne sme sa obávali víchrice, ktorú by som celkom určite neustála. Nuž i takto na vychrdnutú nôtu som šla do tábora i s mojimi dvoma súrodencami. Bola to pre mňa výzva, vo všetkom som im chcela ísť príkladom. Až na nočný pochod, lebo na ten som naopak vôbec nemienila ísť. 

Tam sa do mňa zahľadel Michal a asi aj ja doňho, ale vtedy som už bojkotovala okuliare, takže treba to brať s rezervou. Michal bol vtipný a zábavný chalan a trávil so mnou veľa času. Potom ochorel, dostal črevnú chrípku, nakazil ma a tiež sme trávili spolu veľa času. Neskôr sa ale naše bacily rozniesli po celej Novoti a našej selanke tak bránil tucet ďalších zvracajúcich detí. V každom prípade nás to ale stmelilo a osobne sa domnievam, že za ten týždeň na izolačke som poznala najlepší kolektív môjho života.

Ani tam ale nedošlo k intímnostiam. Už by nám to zrejme aj napadlo, ale nemali sme na to síl. Po návrate do reality mi ale zasvietila legendami opradená modrá motorola talkabout. Dostala som esemesku, či nejdem do parku. Podpísané ako Mišo Vírus. Prikývla som a vychystala sa na svoje prvé oficiálne rande.

Vírus bol super. Vzal ma do lesoparku na zmrzlinu. Sedeli sme na starom nahnitom pni, lízali ju a rozprávali sa. On bol pozorný a dokola mi opakoval, že sa mu páčim a že je rád, že som prišla. Ja som sa nemotorne usmievala a nevedela som, čo povedať. Potom ma uštipla včela. Vytrhla som si žihadlo a ako pravá nežná dievčina nahlas na pol lesa zrevala „kurva!“

Vírus bol však elegán a nedal na sebe poznať to, ak ho to škaredé slovo vychádzajúce z mojich úst pobúrilo. Odprevadil ma ku domu, kde som mu pekne poďakovala za príjemne strávené popoludnie a pobrala sa het. Potom ma zdrapil a dal mi pusu, ktorá už bola klasifikovateľná ako francuzák. Spamätávala som sa z toho tri dni. Podľa mňa aj on, lebo súdiac podľa jeho výrazu som asi nepredviedla šou hodnú večného zapamätania si. Aspoň nie v pozitívnom slova zmysle.

Viac sme sa nevideli. Raz mi zvonil, či idem vonku, ale musela umyť riady a on nemohol počkať. Náš vzťah stroskotal. Znovu sme sa stretli až pred dvoma rokmi na chodbe v nemocnici. Vyšla som z ambulancie a venovala mu zvodný úsmev číslo štyri. Prehodili sme pár slov, sľúbili si, že skočíme spolu na kávu a pokecáme. Už-už som chcela opustiť konverzáciu v najlepšom a ladne odcupitať v obtiahnutých legínach ku výťahu, keď vtom otvorila dvere sestrička so žltou skúmavkou v ruke a na celú čakáreň zrevala: „Bibkaaa?! Na, tu si si ešte zabudla močík!“

Príkladov môjho tragikomického ľúbostného života je ešte veľa, ale nechcem všetko vyzvoniť naraz. Nech je ako chce, vždy som bola na rande tak trochu smoliar a nikdy som sa nevedela dlhodobo správať podľa istých noriem a očakávaní mladej dámy. Vždy to pre niečo prasklo.

A ja som sa preventívne naučila byť nad vecou. Radšej. Zrejme práve preto som nikdy nedokázala pochopiť gradujúce šialenstvo okolo Valentína.

Štyri Valentíny  za sebou som strávila tak ako sa na mladú lady v rozpuku patrí. S kamoškou sme na víne rozoberali druhú svetovú vojnu a úpadok morálky vo svete. Zo šenku sme vyšli nad ránom a po štvornožky. Ja som to ale na rozdiel od nej na druhý deň nemusela nikomu vysvetľovať...

Tento rok mi ale bolo v deň zamilovaných v Španielsku obzvlášť clivo. Neviem prečo. No a tam som ale zažila niečo, čo si naveky zapamätám.

Ten pocit, keď na Valentína uvedomujúc si svoj žalostný milostný život regulérne plánujete zúčastniť sa Free Hugs Day na námestí...

… nepoznám. Free Hugs zrušili kvôli zlému počasiu a ja som strávila parádny večer v posteli s Hriešnym tancom, Patrikom Swayze a jeho nesmrteľnou, no mierne modifikovanou frázou “Bibi nebude sedět v koutě”.

Možno slovenská telenovela #2 – ¡O mrche jednej mrchavej!

Hádam už od prenatálneho štádia vývoja som túžila ísť na herectvo. Bol to skrátka môj sen a mala som na to všetky možné predpoklady. Teda okrem tých pomerne celkom dosť podstatných. Síce som sa vyžívala v improvizácii, recitácii a na táboroch som hviezdila v topcharte klasickej aktivity „Izba baví izbu“, akosi som však vždy bola tak trochu kyptavá. Súc úplne úprimná, nie trochu, ale absolútne. 

Na lyžiarskom v siedmej triede som bola jediná, čo nepokorila ani len level začiatočník, ktorý je už schopný to ubrzdiť predtým, než zmasakruje seba, inštruktora a pol vleku. Na druhej strane vám garantujem, že nikdy ste nezažili úprimnejší potlesk ako vtedy, keď som po prvýkrát bez ujmy zišla svah. Škoda, že to zároveň bolo aj naposledy.

Vrodená kyptavosť však nebola jedinou prekážkou mojej eventuálnej diplomom podloženej hereckej kariéry. Totižto, na všetkých prijímacích skúškach na umelecké školy vyžadujú spev, ktorého ja v žiadnom prípade nie som schopná. Som si dodnes istá, že moja potužená interpretácia posledných slov Evy Perónovej Don’t cry for me Argentina uprostred Mariánskeho námestia bude naveky strašiť žilinskú pospolitosť. Intonovať prosto nedokážem ani len Kohútika Jarabí, nanajvýš sa zmôžem na to, aby som čo-to zakikiríkala. To je ale tak všetko. 

Najhoršie ale zo všetkého je, keď sa tieto dve slabiny spoja. Kedysi, keď som ešte nebola úplne sebakritická, som chcela patriť do prestížneho klanu so zvučným názvom SĽUK (rozumej Slovenský ľudový umelecký kolektív). Nuž i tak som sa Drahej-mojej-pani-matky spýtala, či ma tam reku neprihlási. Drahá-moja-pani-matka, niekdajšia vokalistka na svadbách, pohreboch a iných významných spoločenských udalostiach na istom mestskom úrade, si ma pozorne prehliadla. 

A potom láskavo dodala, že som na to príliš grambľavá. Hold, úprimnosť mala v našej domácnosti vždy svoje miesto. 

Prestala som si teda namýšľať, že jedného dňa zatienim Audrey Hepburn a steny študentských bytov bude zdobiť plagát, kde budem s cigaretou ja, nie hentá roztomilá pobehlica z Raňajok u Tiffanyho. Drahý-môj-pán otec mi ale lišiacky našepkal, že je mnoho hercov, ktorí boli pôvodne scenáristami, tak nech vyskúšam šťastie tam.

No a tam som si prišla na svoje hneď v prvom ročníku, keď sme na hodinách televíznych žánrov preberali moje milované telenovely. Myslela som, že sa mi sníva, ale reálne to tak bolo. My sme sa skutočne niekoľko prednášok zaoberali melodramatickými soap operami z prostredia Latinskej Ameriky a ja som šla vnútorne vyskočiť z kože od radosti. 

Pravdepodobne na nejakom svetovom  sympóziu tvorcov bolo uzákonených zopár bodov, ktoré treba v tomto žánri striktne dodržiavať. Heterogénny párik v každom slova zmysle a ich strastiplná cesta za svadobnými zvoncami. Rodiny rozhádané na život a na smrť. Napätie, vášeň, láska, nenávisť, odpustenie a circa dvesto dielov. Postavy sú presne typizované a každá má svoj význam. 

Extrémne dôležitú úlohu vždy hrá aj pracovne takzvaná bitch, respektíve mrcha. Snáď je to pre zápletku jedna z postáv najpodstatnejších. Práve ona je tá sviňa hodná večného zatratenia, ktorá sa neštíti ani tých najzvrhlejších praktík, len aby uškodila tej čistej a cnostnej deve. Zväčša ide o neprehliadnuteľnú ženu na úrovni, ktorá by svojím štýlom zatienila nejednu súťažiacu z kultového programu Nákupné maniačky. Osoba to je sebavedomá a odhodlaná dosiahnuť vrchol a cieľ za každú cenu. Rozhodne si zbytočne nekráti svoj voľný čas čítaním príručiek typu Asertívna žena alebo Ako správne vychádzať s ľuďmi, jej je to totiž lautr jedno. Jediné, čo chce, je vyhrať, a to v každej možnej kategórii, snáď vrátane háčkovania. No a na to nevyužíva poradňu doktora Phila ani ženský magazín, lež intrigy.

Keď som sa psychicky pripravovala na tento polročný experiment, predstavovala som si mrchu všelijako. Bohužiaľ, sumarizujúc svoj život si uvedomujem, že nie som práve horúci kandidát na Matku Terezu 2015 a párkrát sa mi tiež podarilo niekde zamiešať karty. Na moju obranu, trieskala so mnou puberta alebo som sa do toho zamotala ani sama neviem ako. V mojom pokuse som ale chcela byť tá dobrá ja. Temná stránka sily síce nepopierateľne frčí aj v dnešnej dobe a ja už desať rokov mám oči namaľované tak, že vyzerám ako keby som spadla do komína, ale každý má právo byť raz pozitívnou postavou.

Tá moja mrcha na mňa zaútočila vtedy, kedy som to ešte vôbec nečakala. V teple môjho ešte stále oficiálneho bydliska som si s famíliou užívala posledný týždeň na úpätí Malej Fatry, Súľovských Vrchov a Javorníkov. Ubytovanie v Galícii som riešila cez internet a všetko sa javilo byť v najlepšom poriadku. Bitúnok som mala dohodnutý ešte pred príchodom a tak nejestvovala ani najmenšia príčina na stres a nasledovné vypadanie pol igelitky vlasov od nervozity...

... kým mi nenapísala jedna milá usmievavá dievočka z Poľskej republiky. Pre uchovanie cudzej identity ju volajme trebárs Katrena.

Od Katreny som tri dni pred odletom do teplých krajín obdržala výdatnú slohovú prácu, v ktorej ma úpenlivo žiadala o to, aby som si s ňou vymenila byt. Že moje budúce spolubývajúce sú jej najlepšie kamarátky, ich priateľstvo je tak silné, že o ňom celá Mliečna dráha ešte nechyrovala a ona jednoducho s nimi chce variť, zdieľať kúpeľňu a dýchať vzduch prináležajúci tým istým metrom štvorcovým. Nemám sa ale čoho báť, jej byt je skvelá lokalita, jej izba je určite moja, stojí viac-menej rovnako a ani samotný Duch Svätý mi ho nevyfúkne.

Nakoľko vždy pred odchodom do cudzej vlasti prechádzam nejakou čudesnou duševnou obrodou, uľútostilo sa mi neznámej slečny. Pookriala som na duši a hovorím si, hej, ak to tak fakt je a ozaj je sama, nebudem jej robiť prieky. Úprimne som bola ochotná sa vymeniť. Žeravé peklo v tú chvíľu znížilo teplotu vriacu pod mojím privátnym kotlom čudujúc sa nad týmto dobrým skutkom, keď vtom mi tu zrazu píše Lily, slečna z inkriminovaného bytu. Že len aby som vedela, že mi izbu stále drží, ale je to na mne a ak sa s Katrenou dohodnem, budiš. Tá zatiaľ pokračovala v masívnom ataku psychického vydierania, ktoré sa mi už začínalo protiviť. Nikdy som nebola na  srdiečka a pusinky v správach na FB, no jej taktika celkom evidentne bola zahrnúť ma virtuálnou láskou. Bez toho, aby ma kedykoľvek zočila, som bola super a ľúbila ma až tak veľmi, až mi nebola schopná odpovedať na základné otázky. Keď som už piatykrát opakovala, že chcem vidieť fotky jej izby, poslala mi zátišie nočného stolíka s posteľou. Keď som naliehala, že musím vidieť viac, poslala mi ho z viacerých uhlov. Ako pani a ešte mi za tým aj  poslala pusu a smajlíka.

Navzdory dočasnej exemplárnej dobrote mi už začínala pekne liezť na nervy. Intenzita srdiečok sa zvyšovala akonáhle mi odpísanie trvalo dlhšie než dve minúty. Vtedy vytiahla tromf v podobe linku na jej spolubývajúceho, ktorý by ma prípadne mohol zaujať a takto zhurta by sme už mohli plánovať našu žiarivú budúcnosť.

Lenže ja som tomu kolibríkovi napísala. Len tak zo srandy, že sa opýtam čo a ako.

 A tam som sa dozvedela, že viac-menej rovnako značí o päťdesiat odtieňov jednoeurových mincí viacej, že milá Katrena je divná až strach a že skvelá lokalita v praxi znamená byt nad diskotékou, kde technopárty trvá luxusných 365 dní v roku. 

Nuž i tak som ju poslala do psej matere. Bez smajlíka. Ona mi poslala správu o tom, ako ju ranilo, že jej neverím, ohraničenú z každej strany plačúcim smajlíkom. 

Neskôr mi už teraz moje právoplatné spolubývajúce oznámili, že reálne bola ešte vychcanejšia. Nielenže sa im do bytu nanominovala pod rôznymi tragickými zámienkami, chvíľu ich presviedčala, že izbu najprv sľúbili jej, ale ešte aj skúšala pustiť do obehu fámu, že sme sa už online dohodli a ja ten byt nechcem. A „besties“ sú asi také, že sa dokopy videli azda dve hodiny čistého času. Znamenité.

Tak alebo tak, myslím, že niet pochýb o tom, že táto dnes ešte len beta verzia vykalkulovanej mrchy bude v danej oblasti raz veľmi šikovná. Čo už len môžem na to povedať. To mám za to, že som na druhom stupni kula pikle. Proti vôli mojej vtedajšej najlepšej kamarátky som sa ju polroka snažila dať dokopy s jedným chalanom s nepeknou pleťou, lebo mi za to sľúbil výhody rôzneho druhu...

... Dodatočne pardon.