Možno slovenská telenovela #13 - ¡Ryba menom Biba!

Vždy som neskrývane obdivovala veľkú francúzsku revolúciu. Zrejme s tým nejako súvisí fakt, že som nikdy nebola bohvieako na vzťahy. Skôr som sa bila v prsia, či presnejšie v push-upku, a bránila svoju identitu heslami o liberté. Voľnosť, to je moje a ja to veľmi dobre viem. Avšak čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že už by som sa mala konečne ukľudniť, spratať sa do kože a pomaly ale isto zaliezť do kuchyne. 

Teda, ja to pociťujem skôr len tak latentne. V preklade, len raz za čas mi napadne, že už by sa patrilo fungovať trošku tradičnejším spôsobom. Občas sa zhrozím, keď si uvedomím, že Drahá-moja-pani-matka bola v mojom veku už v poslednom štádiu ťarchavosti s mojou maličkosťou. Oficiálne to ešte nebola až tak úplne posledná etapa jej gravidity, no keďže ja som nikdy zrovna trpezlivosťou neprekypovala, vyliahla  som sa o mesiac skôr. Už tam sa ukázalo, že podvedome prosto vždy musím byť špeciálna, a tak nielenže som opustila odporúčané priestory v predstihu, ale ešte ma aj museli ratovať, pretože už v bruchu som bola ako z divých vajec. Neviem úplne presne povedať, čo má s týmto termínom Drahý-môj-pán-otec spoločné, no skrátka a dobre, vytiahli ma otočenú naopak a so šnúrkou okolo krku. Pravdepodobne som bola toho názoru, že pupočná šnúra je vhodným módnym doplnkom, pretože inak si to vysvetliť nedokážem. V žiadnom prípade ale nemám suicidálne sklony. Človek, ktorý sa rád na seba pri šoférovaní pozerá do späťáku, by si predsa nikdy neublížil. Aspoň určite nie vedome.

Keď už sme pri tých ženách v požehnanom stave, musím povedať, že ma svojím spôsobom značne frustruje to, že v poslednej dobe nerobím nič iné, len rolujem fotky kamarátiek  na Facebooku. Ja neviem, čo sa stalo, že všetky začali vrhať ako na bežiacom páse, však spartakiády sa už neorganizujú. Prisámbohu, čo týždeň to minimálne jeden nový portrét do zbierky. V podstate sa do aleluja opakujú dva motívy. Dva kusy úsmevu číslo štyri, nafúknuté bruško plus mužské ruky na mieste, kde kedysi boli boky a fotka čerstvého (ešte teplého) ľudského mláďaťa s popiskom “Ahoj, volám sa Christoph Reza Suleyman Zápotocký, mám 51 cm, 2500000 miligramov váhu a moji rodičia nevedia, čo so sebou.” Pekné. 

A ja to vždy zo slušnosti lajknem, pretože tak káže fiktívna príručka “Odporúčané prejavovanie sociálnych interakcií na sociálnych sieťach v praxi”. A dodatočne sa cítim byť ešte viac marginálnou postavou dnešnej spoločnosti, lebo nielenže ja žiaden materinský cit doposiaľ nainštalovaný nemám, ale ešte sa aj bojím naživo konverzovať s ženami v očakávaní ako čert kríža. Viem, že to nie je úplne normálne, ale mám panickú hrôzu z toho, že v mojej prítomnosti začnú rodiť. Úplne to vidím. Mne príde zle, odpadnem a napokon bude ešte musieť mamička tlačiac potomka von oživovať Bibiánu s labilným žalúdkom. Fakt. Okrem plodovej vody na dlážke sa bojím už len toho, že mi zo skrine oproti posteli v noci vybehne dinosaurus, ktorý tam stopercentne  je už odvtedy ako som prvýkrát videla Jurský park; potom kvôli Hitchcockovi vtákov, najmä tých so zobákom a papiňáku. Inak som hotový Nebojsa v sukni a balerínkach s priemerne šiestimi náplasťami na otlaky na nohu. 

Cítim sa nesvoja, keď do mňa ryjú s tým, či mám alebo nemám frajera. Najlepšie vždy odpovedal Drahý-môj-pán-otec, keď sa ho niekto pýtal, či už reku jeho najstaršia má voľakého nádejného ženícha. Vždy s kamenným výrazom a stopkou z jablka v ústach povedal, že asi desiatich a popri tom ešte troch zácviku. Je to klasik. To jednoznačne potvrdil počas jednych sviatkov.

Vianočná pohodička, všetci svorne rodinne pozeráme Lásku nebeskú. Temer hotová idylka, keď tu zrazu dôjde na scénu ako premiér príde zazvoniť svojej milovanej Natalie na dvere.
I v tom čarovnom romantickom momente na mňa môj stvoriteľ zaostrí, pokrčí svoje dospelé čelo a i takto mi chladnokrvne riekne:

" Ak ti tu niekedy zazvoní Fico, tak ho tak skopem zo schodov, že sa z toho všetci poserete."

Takže tak. Na náš vzťah ale nedám dopustiť. Vždy, keď sa ráčim dostaviť do Žiliny, musíme prvý večer spolu stráviť v Tempe, toť krčma cez ulicu, ktorá si pamätá ešte aj Máriu Teréziu s celou družinou. Vždy začíname prekladané, pivo-borovička. Za posledný rok to ale dosiahlo novú úroveň, pretože už viackrát som dorazila z Brna rovno z práce oblečená sťa sekretárka JR Ewinga. Chápem, že košieľkovitá deva a zdatný pán v najlepších rokoch s cigarou v hube môžu vzbudiť pozornosť, no už hodnú dobu sa ma pravidelne ostatní štamgasti vypytujú, či som dcéra alebo zlatokopka. Vždy to má rovnaký priebeh. Najprv hodinu nenápadne ako kosačka na radnici pozorujú. Potom počkajú, kým si môj doprovod odskočí na wc a vtedy ma spovedajú. 

A potom si s tatíčkom objednáme ďalšie poldeci a pripijeme si. Platí ten, kto prehral stávku, za aký čas nás budú podozrievať. 

Raz sa mi takto otcovsky zveril, že má odôvodnené obavy, či vôbec bude mať s nejakým zaťom chodiť na pivo. Údajne som pre mužské pokolenie príliš strašidelná. Mierne sa ma to dotklo, lebo vtedy som bola ozaj pekne namaľovaná aj všetko, no pochopila som, že to myslel povahovo. Dúfam. Odjakživa som sa totiž definovala ako spoločenský samotár. Milujem svoj vlastný tuctuc diskopříběh so soundtrackom od Britney. Najväčší problém ale je, že som ten unikátny druh človeka, ktorý na to, aby sa zamiloval, sa proste z toho druhého musí…

… ty vole, ja to fakt neviem povedať inak…

Proste sa z neho musí posrať. 

Vždy som si viacej rozumela s chalanmi a vždy som sa vedela s nimi baviť. To, že som sa vedela biť a hrať futbal mi ešte viac nahralo do karát a ja som si to užívala.  Moje chlapčenské predpubertálne ja sa ukázalo ako celkom dobrý strategický ťah, lebo v takých pätnástich ste ľahšie nadviazali s chalanom debatu na tému kód na nesmrteľnosť v Doom II ako na „eehm... hmm... som asi do teba“. IDDQD, mimochodom. A dodnes to funguje. Teda ak balíte niekoho, kto si pamätá diskety a šetrič obrazovky s potrubím. 

Každopádne, bolo mi to vždy trt platné, ak ma daný dotyčný ničím nenadchol. A to ma nadchol málokedy. Jasné, že aj ja som párkrát pocítila ten roztomilý namotaný pocit motýľov a kadejakej inej okrídlenej hávede v žalúdku, no zväčša mi dlho nevydržal.

Ale ja čakám. Hovorím si, keď sa už obrátilo na vzťahovú vieru x mojich kamošiek, ktoré predtým tiež neboli dvakrát partnerského súžitia chtivé, hádam sa už aj ja pretransformujem na láskyplný transformer. 

Dnes sú to presne dva týždne, čo som sa prihlásila na zoznamku Plenty of Fish, región Pontevedra.

Sú to zhruba dve hodiny, čo som si tam zmazala účet a jestvuje viacero dôvodov prečo.

Jednak, nikdy nebudem dostatočne západoeurópsky mysliaca bytosť a nikdy nepochopím mániu byť online 24/7 a písať si s tými istými ľuďmi na 700 sieťach zároveň dokopy o ničom. 

Druhak, mám rada srandu, ale odtiaľ potiaľ. Keď mi napísal prvý týpek, že by ma rád prišiel navštíviť a nenápadne dodal, že je muy vivo en la cama (živý v posteli), ešte som mala energiu napísať, že lepšie ako keby bol v druhom štádiu rozkladu. Keď sa však po čase roztrhlo vrece so správami rozličného chlípneho druhu, aj som sa začala cítiť ako nie úplne dobrovoľná učeníčka Dolly Buster, aj mi to už liezlo na nervy a fakt ma to nebavilo. 

A to som tam mala normálnu fotku, nie takú, kde mám pohľad ako dvadsať Tarabasov. A keď sme pri tom, aj ten mám len preto, lebo nevidím a zameriavam.

Jediný normálny, s ktorým sa dalo písať bol človek adekvátneho španielskeho mena. Presne takého, aké mal aj súci Desigual bohatier z Mrázika. Bol milý, vedel toho veľa o filmoch a reality show, dobre sa s ním písalo a nekládol mi kreténske otázky, či na Slovensku máme internet na šľapací pohon, nebodaj, či si spolu nezahupsáme za najbližším rohom. Písali sme si asi týždeň vkuse a keď ma zavolal von, nuže, nedbala som. 

Bolo to fajn stretnutie. Zobral ma na tapas a na futbal do baru. Celkom dobre sme si pokecali, ale tam to pre mňa haslo. Dostatočne som to dala najavo. Pre neho však nie. Ešte v ten večer som vyfasovala 4 GB správ o tom, kedy sa najbližšie vidíme. V škole sme mali pohotovosť, chystala som sa na výlet do Lisabonu a nevedela som, čo skôr, no on písal a písal a písal. Že sa mu neozvem, že mu nenapíšem, že mu neprezvoním, že ho nešťuchnem, že mu nepošlem holuba, že si nenájdem hodinu na to, aby sme spolu šli na večeru. A on on čaká a čaká a trápi sa a nanani, nanana. A ešte som aj taká sviňa, že som mu ani z Portugalska nevolala ako sa mám.

Sprvu som chcela byť taktná, no potom mi to došlo. Ja sa vlastne musím rozísť s týpkom, s ktorým nič nemám a musím to urobiť skôr, než bude nevyhnutná klasická rozchodová formulka „Vieš, dlho som rozmýšľala /pauza/ a zistila som /pauza 2x/, že ťa mám rada len ako kamaráta /pohľad do zeme/. To nie ty, to ja. Ale môžeme byť kamaráti /pauza na objatie/”.

Tak som mu teda napísala, že ma to mrzí, ak si to nejako prazvláštne zle vyložil, no obávam sa, že nič z toho nielenže nebude, ale ani nikdy nebolo a bola by som rada, keby to bolo vyslyšané. Tak som zvedavá. A keby to nezabralo, poviem, že aj tak sme nekompatibilní, lebo Real je aj tak lepší ako Barca.

 

Možno slovenská telenovela #12 - ¡O prehistórii Loly_Favorite!

Bola Veľká Noc a devy národa slovenského tu veru žiaden rúči šuhaj neprišiel korbáčom vyšibať.

Veru nás nikto smradľavou voňavkou z tridsaťkorunáka nevystriekal a veru my sme ani nijakému Juanovi, Pepemu či Carlosovi po vajci nedali. 

Tak si to len predstavte. Nič ničovaté sa z tých našich tradícií vo svete  dodržiava. Ani vajčákovú sangriu tu nekúpite, ba ani bahniatka či zlatý dážď na pláži nenápadne neodstrihnete a nestrčíte kumpánovi do ruksaku.

Na druhej strane, aspoň sa vám na  kúpací pondelok nestane, že by ste boli atakovaná kýbľom ľadovej vody počas rozospatého ranného močenia. Ani okná nemusíte umývať, lebo všetci kúpači vás majú výsostne na háku. Tí si radšej pôjdu zatočiť panvami na miestnu diskotéku na ľubovoľný hit od Pitbulla akoby vám prišli zarecitovať šibi-ryby. Hrozné.

Vlastne ani nie. Čo si budeme klamať. Nikdy som tento šibnutý sviatok nemala rada a vôbec mi tá každoročná ľudová dávka sadomasochizmu v kombinácii s nedobrovoľným Ice bucket challenge nechýbala. Teraz však boli sviatky eňo-ňuňo. Prosto sme sa na Bielu sobotu všetky Slovenky stretli vyštafírované u nás na byte a pekne sa civilizovane prežrali ako pravé dámy na úrovni.

Ja som medzičasom uvažovala nad tým, že už by som mohla trošku aj rozhodiť svoje siete v rámci poznávania cudzej kultúry. Yeşim a jej internetová zoznamka mi zasadili chrobáka do hlavy. Vravím si, takto to nepôjde. Veď ani Jednoduchá Mária nebola až tak jednuduchá, aby naivne čakala na ten deň, kedy jej zásielková služba UPS domov doručí na výber z piatich potenciálnych princov na bielom koni. Navyše, odvolávajúc sa na pamiatku niekdajšej posvätnej terminológie z Bravíčka, po mojom idolovi z Café Mario tiež nebolo ani chýru ani slychu. Dokonca som si už aj prestávala byť istá tým ako vôbec vyzeral.  Pravdu povediac, asi mi už ani úplne tak nešlo o neho ako o to, že som svoj voľný čas už takmer výlučne trávila so ženami mojej národnosti. No a uznajte. Výhradne zdieľať zážitky s kompatriotkami je síce nádherný slogan pre SNS, no takto nikdy nepreniknem do tajov temperamentných čiernovlasých južanov.

Potrpím si na efekt a to by som jednoducho nebola ja, keby som v tom nenašla nejakú symboliku. Síce sa tak udialo pár dní po funuse, no i tak. Celkom príhodne došlo v mojom živote po Veľkej Noci k zmŕtvychvstaniu môjho zoznamkového alter ega. Lola_favorite, niekdajšia päťhviezdičková vymetačka portálu Pokec.sk ožila a na rozdiel od Ježiša nevstúpila na nebesia, ale na vlny populárnej aplikácie Plenty of fish.

Len vás, preboha živého prosím, neberte to ako rúhanie. Ja som veriaca ovečka,  fakt! Okrem toho, milujem Bibliu. Odjakživa som tvrdila, že sú tam najlepšie rozprávky na svete. A biblické odkazy tiež často vidím v každodenných činnostiach.  Napríklad, párkrát som zakopla medzi dverami a na vlastných modrinách som tak pochopila staré známe „Prah  si a na prah sa obrátiš“.

Raz som sa aj zúčastnila jednej stužkovej v hale v kostole, ale tam už súhlasím s tým, že sa jednalo o reprodukciu menšej Sodomy a Gomory. Hoci nie som práve kandidát na titul Kresťan roka 2015, mala som trochu rešpekt pred flámovaním v dome Pána. Obzvlášť keď portréty jeho syna viseli kam Božie oko zahliadlo. 

Pamätám si to akoby to bolo včera. Motívmi z knihy kníh to tam priam kypelo.

Nielenže všetci zúčastnení absolvovali poslednú neskorú večeru.

Nielenže sa tam voda premieňala na víno, ale aj kofola na fernet.

Nielenže sme si ako popolnočná návšteva drzo šalamúnsky rozdelili niekoho absolventskú tortu.

Ale ešte sme sa aj doslovne opili pod obraz Boží. 

Prisahám, že som sa z toho už vyspovedala. A asi by som tak mala učiniť zase, ale až doma, bo nemám potuchy ako sa povie Pochválen buď Ježiš Kristus po španielsky. A pýtať sa domácich nechcem, lebo verím tomu, že by mi škodoradostne naschvál povedali niečo v zmysle Pamodaj šťastia lavička a ja som sa potom nadosmrti hanbila pred kráľovstvom nebeským.  

Kedysi som sa musela spovedať aj za svoje činy pod ochranným rúchom spomínanej tajomnej Loly_favorite. Všeobecne vzaté, sporný bol už samotný vznik môjho nicku. Prvý užívateľský profil mi vytvorila kamoška a bol vskutku originálny. Bibika789. Nič viac a nič menej. Bolo to v deviatej triede na ZŠ a ak som ho použila dovedna viac než desaťkrát, tak je to veľa. Nástupom na strednú sa však výrazne rozšíril fenomén internetu a tam som si už ako správny PR-ista nemohla dovoliť nebyť online. Milú Bibiku som ale nechala zapadnúť prachom a na heslo som zabudla. Nadišiel čas všetkých ohúriť originálnou prezývkou. I keď vtedy najviac frčali mená v najrôznejších variáciách ešte divnejších zdrobnenín a za tým číslo, mne sa nechcelo byť šedou myšou v podaní Bibiqui205, BibushteQ1 či Beebee784,18. Hľadala som niečo viac.

A to viac som hľadala aj na kotolni, kde sme sa deň čo deň stretávali s kamarátmi z mokrej štvrte. Svojho času sme tam sedávali celé dni, no keby ste ma dnes natiahli na škripec, naveky mi odňali pinzetu na obočie, či dokonca ma týrali desaťhodinovou slučkou šlágru Každý deň je zo mňa iná žena, aj tak by som vám nepovedala, čo sme tam robili. My sme totiž nerobili vôbec nič. Lepšie povedané, sedeli sme tam celé dni ako idioti a mysleli si, že takto sa žije ulica. Temeraf. 

A tak sa raz stalo, že tam jeden týpek, s ktorým vôbec netuším, čo sa stalo, tam doniesol časopis, v ktorom sa písalo o čudesnej smrti pornoherečky Lolo Ferarri. Tú, prosím pekne, jedného dňa našli vo svojom honosnom sídle udusenú váhou svojho vlastného poprsia. Chalani, ktorým sa vtedy ešte len zapaľovali lýtka, vedomie o eventuálnej možnosti dosiahnutia  slasti prostredníctvom pohlavného aktu, či záujem o ženské mliečne vaky, to čítali s nefalšovaným nadšením. Jeden z nich poznamenal, že toť Bibiána je tiež pomerne zdatne vyvinutá. Jest pravda, že po Drahej-mojej-pani-matke som zdedila celkom expanzívne poprsie, no obávam sa, že na Lolu sa nechytám ani pri najlepšej vôli. Len jeden jej košík by mi poslúžil možno akurát tak ako prilba na hlavu a to predsa nie je primárnou funkciou podprsenky.

I keď bol medzi nami rozdiel v obvode hrudníka zhruba tak dva kilometre, zvučnosť jej mena ma okamžite zaujala. Ihneď som si to nahlas zopakovala. Lolo Ferarri... Lolo Ferarri... to má cveng. Lolo je fajn, ale trošku to zaváňa značkou unisex, a to nechceme. Ja som predsa jasne determinovaná žena, takže Lola. Super. Lola a ešte by to chcelo nejakú značku auta, nech vidia, Rytmus, jedna šesť. 

Týpek so šerbľom na hlave mi poradil, nech zoberiem názov prvého auta, ktoré prefrčí okolo.

Prefrčal hrdzavý favorit. V prvom momente sa mi ranené ego oravskej samozvanej Andželíny rozpadlo na samostatné atómy, no neskôr mi došlo, že si to môžem upraviť podľa vlastného gusta. A Lola_Favorite je hustejšia než najhustejšia medzihviezdna hmota a hrachová polievka z družiny dohromady.

Do dnešného dňa ďakujem Bohu, že si to vtedy pred nami nestrihol nejaký moskvič alebo trabant.

Anno domini 2010 som nekompromisne povedala Pokecu adieu. Už žiadne erpéčka. Už žiadne "awojky babenqua". Už žiadne “popísmenkuješ?” Už nikdy revolúcia na stene kultovej miestnosti Ježiš ťa miluje. Za päť rokov človek vypadne zo zabehnutého sveta chatu a virtuálneho flirtu, preto som si vytvárajúc si španielsky profil vôbec nebola istá, čo tam mám čakať. Pred očami som mala kolosálnu výzvu, čo sa týka jazyka, v ktorom, priznám sa, do dnešného dňa prevažne improvizujem. Druhá vec je, že ktovie, akí sú tu chlapi. Bohvie, či to vôbec budem vedieť.

Absolútne nič sa nezmenilo. Pyrenejský poloostrov zdieľa v tomto ohľade presne tie isté charakteristiky ako centrálna Európa. 

A Lola_favorite je stále nejako podozrivo nad vecou a nereže si žily, keď dva dni nevidí svoje prijaté správy.

Inými slovami, aj tu to nabralo spád robiť si z ľudí srandu a nie hľadať si časovo obmedzeného ženícha. 

Hups. Hold. Náture nerozkážeš.