Možno slovenská telenovela #15 - ¡Deň materí a prokrastinácie!

Je nedeľa, deň pána. Podľa starého zákona by sme mali odpočívať, no nakoľko sa blíži záver školského roka, luxovanie praská vo švíkoch. Nebudeme sa predsa učiť, keď môžeme mať precízne vyutieranú podlahu, dôkladne vypucovanú kúpeľňu, či popraté a požehlené. 

Je to skrátka tak. Prokrastinácia je sviňa hviezdometných rozmerov a kazí mi moje plány o tom, ako sa raz zo mňa vyvinie internacionálna superstar. Vždy sa objaví vtedy, keď ju človek najmenej potrebuje. Počas skúškového je to už osvedčená klasika, bez ktorej by vám až bolo ľúto semester vôbec absolvovať. 

Všetko to začalo ešte v prvom ročníku na JAMU. Na internáte som pochopila množtvo vecí. Keby som spísala všetky múdra, čo som zozbierala časom, azda by som aj mohla konkurovať Paulovi Coelhovi s posolstvami o životnej pravde napísanými v comic sanse kurzívou. Len tak medzi rečou, nerozumiem ľuďom, ktorí nikdy dobrovoľne neokúsili život na intráku, veď to miesto je tak čarovné! Len tam prídete na to, že je možné vykonávať 90% činností v posteli. Ale späť k prokrastinácii.

Skúškové číslo jedna. Ako každá správna mladá ambiciózna študentka som sa počas skúškového rozhodla, že nebudem zabíjať čas na internete.

Tak som si nainštalovala GTA Vice city.

Skúškové číslo dva. S dvoma výmennými študentmi z Británie som sa pobila o vysávač. Myslím, že to nepotrebuje ďalší komentár. V druhom ročníku som zrejme bola poctivá, lebo si na nič markantné nespomínam. Zato presne viem ako to bolo v treťom, a síce bakalárskom ročníku. 

Pravidelne v týchto krušných časoch rozjímam nad zmyslom svojho života. Presne to sa mi pritrafilo aj začiatkom roka 2014. Dopisujúc posledných pár strán svojej slávnej bakalárky som si nenávratne uvedomila, že je to aj tak všetko jedna totálne zbytočná donebavolajúca chujovina a ak niekedy skutočne chcem pocítiť lesk a slávu, musím začať niekde inde.

Tak som si nainštalovala The Sims Superstar...

Na moje veľké prekvapenie (zdesenie 247452. stupňa Richterovej stupnice, poznámka autorky) som zistila, že chodiť v Španielsku do školy nie je tak úplne fiesta ako som si pôvodne myslela (dúfala, poznámka autorky dva). Práve naopak, čo chvíľa odo mňa kdesi ktosi čosi chce a keď nechce, tak chce, aby som aspoň bola niekde, kde nechcem. Neviem, či táto veta dáva zmysel, no chcela som tým povedať to, že rozhodne to tu nie je prechádzka ružovou záhradou a ani len tou Diegovou kávovníkovou plantážou. Takže, suma sumárum, aj tu mi už z toho pekne hrabe, neviem, čo skôr, respektíve neviem, čomu skôr unikať a začína to byť vážne. Každú chvíľu sa moja myseľ dostane do stavu, ktorý skromne nazývam šetrič obrazovky. Vtedy nemám v hlave nič iné, než také tie lietajúce farebné okná od Microsoftu, som nervózna a zlá ako istá nemenovaná bývalá politička SNS počas priebehu premenštruačného syndrómu. A uznajte, že to znie fakt hrôzostrašne.

Vo štvrtok som víťazoslávne doniesla do školy rozpracovaný bodový scenár celovečerného filmu. Po španielsky. Hoci šlo o španielčinu, ktorú by priemerný tunajší predškolák s vedierkom a lopatkou v ruke hravo sundal jednou vetou, bola som na seba právom pyšná. Pýcha však predchádza pád. Na hodine mi profesor diplomaticky vysvetlil, že by bolo dobré, keby som to nie že úplne prepísala, ale urobila to celkom inak. Môj fiktívny Oscar za najlepší pôvodný scenár ešte v ten moment sublimoval. Moje spisovateľské ego sa ešte teraz hanbí niekde poblíž zemského jadra.

Zaprisahala som sa teda, že celý víkend zasvätím tomu, že budem zvažovať osudy svojich postáv a priam leninovsky písať, písať, písať. Bola som nanajvýš odhodlaná tak učiniť, no potom mi Shakira, moja pravá chlopňa-spolubývajúca) navrhla, či si spolu nepozrieme Harryho Pottera. A čo mám srdce z kameňa, aby som povedala nie úbohej sirote s tak nevkusným účesom?

Navyše, na hentoho brýlatého čarodejníka mám slabosť. Kedysi by som dokonca obetovala aj pol imania za to, aby som sa čo Ien na chvíľu ocitla v jeho svete. 

Vďaka novoročnej aplikácii PF 2015 od Martinusu, kde ste mohli zdarma poslať prianie v mene knižnej zápornej postavy, som celkovo obdržala tri esemesky od Voldemorta.

Keďže som rástla priamo úmerne s Harrym a oduševnene prežívala jeho dobrodružstvá, v prvom momente ma to zmiatlo. Je síce pravda, že v jedenástich snáď každý môj rovesník naivne očakával poštu z Rokfortu, no aj napriek mojej mladistvej pleti som už mierne prerastená a dnes by som sa radšej producírovala po Times Square než po Šikmej uličke.
I tak ma ale prianie od Toho-beznosého-ku-ktorému-sa-nevyjadruje potešilo. Vždy som v hĺbke duše tušila, že by ma klobúk spakruky zatriedil do Slizolinu.

To som si ale už koniec koncov raz overila, keď som ako potrundžený Parselan 2.0 idúci z dedinského rockového festivalu absolvovala družný rozhovor so sliepkami.

Takže sme teda spoločne čumeli na notebook a dúfali, že ten kokokokokotktavý profesor Quirell ani tento raz kameň mudrcov nenájde. Po filme sme usúdili, že času do skúšok je ešte ako čečiny a tak sme si výchovne pustili rozprávky od Eriky Barkolovej a vzdelávali sa Črepinami s hviezdičkou.

Tak teda ubehla sobota, predvečer dňa Pána, šábes, ak chcete. Vravím si, nevadí, budúci veľkofilm lomcujúci emóciami, čo raz bude konkurovať Titanicu, Gladiátorovi a Pocahontas proste napíšem v nedeľu. Lenže som vstala, zapla počítač a vtom som si uvedomila, že zas je to tu. 

Mamma mia. Here it goes again.

Deň materí. 

A Drahá-moja-pani-matka si veru moju pozornosť zaslúži. 

Kvôli mne tej milej pani z Trstenej dorezali brucho.

Kvôli mne údajne prišla o dokonalú ženskú figúru.

Kvôli mne na ňu čudne zízali moji učitelia v obchode, keď som im natrepala, že sa rozvádza alebo je ťažko chorá, len aby ma ospravedlnili z hodiny, ktorú som následne strávila v krčme.

Že vraj kvôli mne aj ošedivela a teraz sa preto musí pravidelne farbiť, ale v tom má podľa prsty prirodzená etapa vývoja človeka. Ale dobre. Budiš. 

Jedna stará múdra žena s dymovým pastelom na hlave, teda Moja-stará-mať, tvrdí, že ten najhorší je najvzácnejší. Ja som bola hodnú dobu štepenec jeden štepený deluxe, a preto nikdy neprestanem nechápať, prečo ma Drahá-moja-pani-matka neudusila v spánku vankúšom. 

Ale ja si myslím, že za naše nezhody mohla moja puberta. A potom druhá, ktorá bola hádam ešte intenzívnejšia. Aktuálne sa podľa mojich skromných výpočtov nachádzam v štvrtej, ale mám pocit, že už sa dokážem ovládať lepšie. Aspoň miestami.

Nech je ako chce, ľúbim Drahú-moju-pani-matku a náš vzťah je založený na tej najprirodzenejšej úprimnosti. 

Keď som sa sťahovala do Čiech, povedala mi, že si ma v poslednej dobe celkom obľúbila a že jej hádam aj budem chýbať. A to jednoducho počuť raz za život chcete. Okrem toho, i tak to napokon vyznie bezprostrednejšie ako siahodlné monológy Carole z Kroku za krokom o materinskej láske. 

A ja mám ten náš mierne netradičný vzťah strašne rada. Úplne najviac cez vianočné sviatky.

Lebo len u nás sa znovunájdená vianočná pohodička a klasické rodinné prímerie vyznačuje predovšetkým tým, že si navzájom láskyplne vykrajujeme z cesta medovníčky v tvare svíň...

A lebo len u nás sa vtedy dejú tie najkrajšie výjavy z Dobšinského rozprávok.

Kde bolo, tam bolo, boli raz stresujúce vianočné prípravy.
I tam v jednej kuchyni bola maminka Ela a jej prvorodená Bibka, i nuže spoločne piekli.
"Poriadne to potri tým vajcom, kurva!"

"Do riti, a čo ti tam mám na to Poslednú večeru namaľovať, či čo?"

Nuž, je to tak deti. Dnes som citlivá a chýba mi pravé materské objatie. Tak zabíjam celý deň tým, že rozmýšľam, čo by som o nás napísala. Takže dnes som vo svojom scenári opäť nepokročila, ale hlavné je…

… že Shakira stiahla druhý  diel HP.

Ale inak ťa zbožňujem celou svojou telesnou schránkou najviac na svete, mamička. Lebo slovami nesmrteľnej Mišky Paštékovej, mama je mama, stále ju máš. Chroch.

A na záver, aj Drahá-moja-pani-matka je ako tá z filmu o Forrestovi Gumpovi. Hľa, jedna z mojich najobľúbenejších pamätných konverzácií.

"Mami, budeš ma rovnako ľúbiť aj keď si dám spraviť piercing do pupku?"
"Pre mňa za mňa si daj aj cikuľu prestreliť, ale ak sa ti to zapáli, tak ti takú strelím, že ťa vlastná mať nespozná!"

Proste…

… Máma mi vždycky všechno dokázala vysvětlit tak, že jsem tomu rozuměla.

Možno slovenská telenovela #14 - ¡Zas prišiel máj, ten lásky čas!

Tuším to bol ešte oravský rozhlas, ktorý do šíreho sveta vyhrával azda jediný megahit od Salca. Spievalo sa tam toto:

“Zas príde mááááj, ten lásky čas. každý z nás ju bude chcieť,

ale lásky je málo pre ten veľký svet, musíme to lepšie vymyslieť.”

A potom ešte zo dva razy Ojéji-jéji-jéééé a nakoniec všetci svorne skandovali dobré dve minúty nanánaná-nanánaná. Určite viete, čo myslím. Dodnes sa to zaručene spieva na všetkých svadbách v Lopušných Pažitiach a sem-tam aj v Kotrčinej Lúčke.

Salco bolo parádne zoskúpenie dvoch nenápadných pánov, ktorí boli tak nenápadní, že nimi mohol byť v podstate ktokoľvek. Ak ste v deväťdesiatych rokov vlastnili čiernu koženkovú bundu, bledomodré rifle a klávesy, pokojne ste sa mohli pokúsiť o VIP vstup na zábavu v ľubovoľnom kulturáku. Wikipédia tvrdí, že im vyšlo až osem albumov, ale o žiadnej inej skladbe okrem Mája som v živote nepočula.

To, že je máj naozaj lásky čas, potvrdzuje aj iný fakt okrem slovenskej popmusic. Už za Márie Terézie sa tradovalo, že ak dievčina nechce ostať opŕchnutá ako také kura, na prvého mája by mala byť preventívne poriadne vycmarganá pod rozkvitnutou čerešňou. Žiaľ, v žiadnom historickom prameni sa už bližšie nešpecifikuje o aký druh cieleného priloženia pier k perám blížneho svojho ide, preto sa nikdy nedozvieme, či je potrebná plnohodnotná inventúra mandlí alebo stačí letmý bozk na ústa. Keďže ale predpokladám, že naše staré matere ešte boli cudné ženy neskazené predpotopnou Madonnou, Lady Gagou, či Miley Cyrus, nevinná pusa by mala byť akceptovateľná. Ruku na srdce, dámy. Koľko z vás v tento deň poverčivo poprosilo o prejav nežnosti svojho  teplého kamaráta, či rovnako zúfalú kamošku? Kto je bez viny, nech po mne hodí balzamom, prípadne jelením lojom.

Hoci je Drahá-moja-pani-matka moderná žena, už párkrát mi spôsobila infarkt myokardu telefonátom, že jej srdco piští po vnúčatku. Jest pravda, že som jej raz v záchvate sľúbila dediča menom André, ale skôr mi  išlo o to, aby na mňa prepísala všetky humná a lesy, čo nám ešte na Orave zostali. Viem, že feudalizmus je už pár rokov za opicami a ja dnes nikoho nenamotám na medové reči o tom, že som panička, ktorej patria Panské hony, no odkedy som po prvýkrát zočila Alžbetin dvor, neopísateľne túžim zažiť pocit vlastníctva pôdy. Proste mať voľaké to políčko, kde by som sa mohla na staré kolená vŕtať a sadiť chryzantémy,  prípadne to počas ďalšej vlny novodobého sťahovania šikmookých národov predať investorom ďalšej kórejskej automobilky.

Alebo len trápne dychtím po tom tváriť sa ako šľachtičná. Samička od zemana. Že vraj sa to povie zemianka, ale to mi až príliš pripomína mandelínku zemiakovú. 

Toť mi opäť písala tá milá žena, čo ma priviedla na svet, a naliehala, aby som sa preboha nechala niekomu pobozkať pod čerešňou. Že ona ma mať na krku nebude večne, tak nech sa láskavo snažím. Po minulé roky som nedostatok opadavého stromu čeľade ružovitých v mestách riešila nápadito. Prechádzala som sa po Tescu v sekcii destiláty pod tekutou čerešňou. Nepomohlo. Výhliadky žiarivého zajtrajška boli asi také ako pravdepodobnosť, že brunejský národný hokejový tím vyhrá majstrovstvá sveta 2015.

Jedno ma však vždy zarážalo. Drahá-moja-pani-matka už viackrát nahlas vyslovila, že si nepraje v štátne a cirkevné sviatky na slávnostnom rodinnom obede hostiť cudzinca. Že ona by si veru želala, aby môj vyvolený pochádzal z pospolitého ľudu Pribinu, Matúša Čáka Trenčianskeho a Jána Tribulu z televízie Markíza. Dokonca ani náš českej bratr by sa jej nepozdával. Prečo presne, to už neviem, no mám mierne obavy, že to vzhľadom na moje ustavičné pobehovanie po západnej Európe nemusí dopadnúť presne podľa jej predstáv. 

Oficiálnym dôvodom odmietania potenciálnych zaťov z dovozu je fakt, že nehovorí cudzími jazykmi. No prosím. A pritom to vyzeralo tak sľubne, dokonca istý čas chodila aj na kurzy angličtiny v Trstenej, no po čase začala blicovať a miesto spíkovania chodila s kamoškou na placky. Najhlbšie vryté vrásky na čele jej ale pred troma rokmi spôsobil jeden mexický divadelný režisér, ktorý mi dvoril naozaj obdivuhodne vytrvalým spôsobom. Dokonca na mňa vytiahol aj serenádu.

Pamätám si to akoby to bolo včera. Zaklopal mi na dvere na intráku a začal nôtiť nejakú mexickú trávnicu. Trochu ma sklamalo to, že povestných mariachis nechal doma a sombrero tiež zrejme ostalo ovenčené prachom na poličke, ale aj tak to bolo od neho milé. Doteraz mám pred očami, ako som tam medzi dverami stála v zakydanom XXL reklamnom tričku a nevedela, čo mám na to povedať. Tuším som napokon povedala niečo v zmysle “Jeeej, pekné” a šla ďalej umývať riady. Niežeby som bola bezcitná mrcha, ale vtedy už toho z jeho strany bolo vážne priveľa a ja som nepoznala viac anglických synoným slova NIE. Režisér nedbal na môj odmietavý postoj a ďalej mi písal zamilované správy. Nemienil sa zmieriť s tým, že sa proste na jeho svadbe nezderie nevestina strana borovičkou a že starejší nezačne v sále skandovať “polievka je málo slaná, nevesta je nebozkaná”. On si odhodlane pokračoval vo svojej stratégii.

Keď som sa s tým rodičke zdôverila, najprv zostala bez slov. Neskôr dostala hysák, že sa ženích jej prvorodenej bude živiť hraním na píšťalku  a predajom kožených náramkov pred ľubovoľným obchodným domom v Žiline,  že na návštevy k nám bude chodiť do vigvamu a že vnúčke Rybane bude cez letné prázdniny musieť zapletať vrkoče. Potom už len opakovala, že si nezaslúži, aby na staré kolená musela chodiť na jazykovku, aby nám vôbec rozumela. Myslím, že som sa ani nedostala k slovu, aby som jej ozrejmila, že s celým slávnym režisérom nič nemám. V každom prípade som jej ale musela sľúbiť, že jej zo španielskych štúdií nijakého indiána nedonesiem.

Ja som sľub (doposiaľ) dodržala, no nejako sa to zvrtlo u mojej najmilšej spolubývajúcej. Tá na kurze salsy spoznala jedného peruánca, ktorý v priebehu dvoch stretnutí zistil, že je jeho vyvolenou, predstavil ju bez jej vedomia celej svojej rodine a ju potom chuderu skoro vyvalilo, keď vyfasovala správu od peruánskej svokry. Dňom, kedy mu oznámila, že ju veru nikto nebude viezť k svadobnému obradnému oltáru na Machu Picchu, sa rozpútalo peklo v podobe 784515 esemesiek o jednom a tom istom denne a v takisto radikálne stúpli tržby neznámemu mobilného operátorovi. Jej Winetou sa párkrát objavil aj pred našimi dverami a požadoval vysvetlenie, odpustenie, nekonečnú lásku a sedemnásť detí. Nepochodil a tak sa odhodlal na vec dľa mojej mienky vskutku interesantnú, a síce dohrabal sa jej na hodinu vo vojenskom a pred celou triedou začal čítať zaľúbený list. To už bolo ale priveľa.

Je pravda, že Soničku som si extrémne obľúbila a súc úprimná, desím sa dňa, kedy ma opustí. Pritom naše priateľstvo začalo celkom nenápadne. Najprv sme spolu chodili len nakupovať. Potom na prechádzky. Neskôr sme zaviedli spoločné pranie. Už si aj spolu čistíme zuby. Hoci ešte stále čakám, kedy sa začneme spolu kúpať, aby sme ušetrili za vodu, táto slovenská Shakira spod Zobora mi už teraz je tak blízka, že keď sa mi zverila so svojimi patáliami s doterným polmetrovým vojakom, mala som sto chutí ho v dymových signáloch poslať kade-ľahšie. Podľa možnosti rovno za oceán.

Deň pred prvým májom som uzavrela stávku s druhou môjmu srdcu milou kamarátkou. Išlo o to, ktorá z nás zoženie viac pús v priebehu večera. Navyše, museli sme si to značiť na ruku fixkou. Utrpela som zdrvujúcu porážku, ale to pripisujem škaredej zle načasovanej vyrážke na brade. A taktiež jej spornému oblečeniu, ktoré vyzeralo akoby ho strhla z Tatušiek v klipe Ya sašla z uma. Celkovo si myslím, že už len tento nápad sám o sebe deklaruje, že sme z uma zišli už trochu dávnejšie, ale inak je to krásna symbolika. Chcela som ju zabiť, keď som ju videla, no potom mi to prišlo ako príliš definitívne riešenie, tak som len jej kolaborantom akože medzi rečou vravela, že má syfilis. Účinnosť tejto lži – mizerná.

Večer sa chýlil ku koncu, respektíve ráno sa chýlilo k začiatku, ja som bola porazenejšia než Turci vo Viedni koncom sedemnásteho storočia, ruka súperky vyzerala ako čiarový kód a medzičasom sa zjavil Winetou. Aby toho nebolo málo, sčista-jasna sa zjavil aj Ivánuška, s ktorým sa naše cesty rozdelili po jednom jedinom divnom rande. Ako som tak bola rozkokošená, zrazu mi vôbec neprekážalo s ním tancovať, a to ešte, prosím pekne, na pódiu. I keď po použití etanolu moje pohyby sú všelijaké, len nie zvodné, aj tak sa mi po chvíli zazdalo, že by som sa s  ním tam nemala vrtieť a odišla som. Nepotrebujem predsa, aby mi potom zas à päť minút vypisoval a chcel sa stretnúť.

A tak, aby sme sa vyhli komplikáciám, s ním tancovala Shakira. A teraz nám vypisuje obom a volá nás von obidve. NARAZ.

A aby sme to ešte úplne zabili, o siedmej ráno sme v daždi absolvovali niečo,  čo nedá popísať slovami. Sprvu som slovne napadla milého Winetua a zakázala mu viac sa približovať k jeho milovanej na to, aby som ju o pár minút po jeho monológu o tom, že sa jej len chce ospravedlniť, vrúcne pozvala do debaty v kruhu. Do toho tam úplne zbytočne svietil jeho kamarát, ktorý akurát tak držal veci, mne podával cigarety a prikyvoval raz na jednu, potom na druhú stranu. Bolo to mokré a mierne absurdné, bo sme sa pomedzi to ešte aj zoznámili a povedali si kto sme, čo sme, no pokiaľ si dobre spomínam, uznesenie znelo, že ospravedlnenie sa prijíma, no pod podmienkou, že už sa jej nikdy neozve. “Priateľsky” sme sa rozlúčili a šli si po svojom. Cestou do bytu, v ktorom máme piatky prechodné bydlisko, sme sa bavili o tom, či už môžeme danú ságu  konečne považovať za uzavretú.

Nemôžeme. Na druhý deň písal jej, aby jej poďakoval za znovunadobudnuté priateľstvo a pozval ju na rande, tento raz v móde “však sme iba kamaráti” a mne, aby mi oznámil, že je šťastný, že sme sa spoznali a dal mi nejaké poetické rady do života ohľadom mojej scenáristickej kariéry. Potom mi napísal jeho peruánsky sekundant, že som ho zaujala ako som oddane bránila cudzie (ne)záujmy a rád by ma ešte videl.

Ach jaj, Panebože, Kriste nebeský. Či vidíš a či čo… Mám ti taký pocit, že tu nejako pochodujeme v blúdnom kruhu a nevieme, čo so sebou. 

Nabudúce už do mesta nepôjdeme a budeme na byte hrať Monopoly alebo Dostihy. Však latino hudbu môžeme mať aj doma.

Ak nám hentí dvaja prídu spievať pod okná, tak aj doslovne.