Tuším
to bol ešte oravský rozhlas, ktorý do šíreho sveta vyhrával azda jediný megahit
od Salca. Spievalo sa tam toto:
“Zas príde mááááj, ten lásky čas.
každý z nás ju bude chcieť,
ale lásky je málo pre ten veľký
svet, musíme to lepšie vymyslieť.”
A
potom ešte zo dva razy Ojéji-jéji-jéééé
a nakoniec všetci svorne skandovali dobré dve minúty nanánaná-nanánaná. Určite viete, čo myslím. Dodnes sa to zaručene
spieva na všetkých svadbách v Lopušných
Pažitiach a sem-tam aj v Kotrčinej
Lúčke.
Salco bolo
parádne zoskúpenie dvoch nenápadných pánov, ktorí boli tak nenápadní, že nimi
mohol byť v podstate ktokoľvek. Ak ste v deväťdesiatych rokov vlastnili čiernu
koženkovú bundu, bledomodré rifle a klávesy, pokojne ste sa mohli pokúsiť o VIP
vstup na zábavu v ľubovoľnom kulturáku. Wikipédia
tvrdí, že im vyšlo až osem albumov, ale o žiadnej inej skladbe okrem Mája som v živote nepočula.
To,
že je máj naozaj lásky čas, potvrdzuje aj iný fakt okrem slovenskej popmusic.
Už za Márie Terézie sa tradovalo, že
ak dievčina nechce ostať opŕchnutá ako také kura, na prvého mája by mala byť
preventívne poriadne vycmarganá pod rozkvitnutou čerešňou. Žiaľ, v žiadnom
historickom prameni sa už bližšie nešpecifikuje o aký druh cieleného priloženia
pier k perám blížneho svojho ide, preto sa nikdy nedozvieme, či je potrebná
plnohodnotná inventúra mandlí alebo stačí letmý bozk na ústa. Keďže ale
predpokladám, že naše staré matere ešte boli cudné ženy neskazené predpotopnou Madonnou, Lady Gagou, či Miley Cyrus,
nevinná pusa by mala byť akceptovateľná. Ruku na srdce, dámy. Koľko z vás v
tento deň poverčivo poprosilo o prejav nežnosti svojho teplého kamaráta, či rovnako zúfalú kamošku?
Kto je bez viny, nech po mne hodí balzamom, prípadne jelením lojom.
Hoci
je Drahá-moja-pani-matka moderná
žena, už párkrát mi spôsobila infarkt myokardu telefonátom, že jej srdco piští
po vnúčatku. Jest pravda, že som jej raz v záchvate sľúbila dediča menom André,
ale skôr mi išlo o to, aby na mňa
prepísala všetky humná a lesy, čo nám ešte na Orave zostali. Viem, že
feudalizmus je už pár rokov za opicami a ja dnes nikoho nenamotám na medové
reči o tom, že som panička, ktorej patria Panské
hony, no odkedy som po prvýkrát zočila Alžbetin
dvor, neopísateľne túžim zažiť pocit vlastníctva pôdy. Proste mať voľaké to
políčko, kde by som sa mohla na staré kolená vŕtať a sadiť chryzantémy, prípadne to počas ďalšej vlny novodobého
sťahovania šikmookých národov predať investorom ďalšej kórejskej automobilky.
Alebo
len trápne dychtím po tom tváriť sa ako šľachtičná. Samička od zemana. Že vraj
sa to povie zemianka, ale to mi až príliš pripomína mandelínku zemiakovú.
Toť
mi opäť písala tá milá žena, čo ma priviedla na svet, a naliehala, aby som sa
preboha nechala niekomu pobozkať pod čerešňou. Že ona ma mať na krku nebude
večne, tak nech sa láskavo snažím. Po minulé roky som nedostatok opadavého
stromu čeľade ružovitých v mestách riešila nápadito. Prechádzala som sa po
Tescu v sekcii destiláty pod tekutou čerešňou. Nepomohlo. Výhliadky žiarivého
zajtrajška boli asi také ako pravdepodobnosť, že brunejský národný hokejový tím
vyhrá majstrovstvá sveta 2015.
Jedno
ma však vždy zarážalo. Drahá-moja-pani-matka
už viackrát nahlas vyslovila, že si nepraje v štátne a cirkevné sviatky na
slávnostnom rodinnom obede hostiť cudzinca. Že ona by si veru želala, aby môj
vyvolený pochádzal z pospolitého ľudu Pribinu,
Matúša Čáka Trenčianskeho a Jána Tribulu z televízie Markíza. Dokonca ani náš českej bratr
by sa jej nepozdával. Prečo presne, to už neviem, no mám mierne obavy, že to
vzhľadom na moje ustavičné pobehovanie po západnej Európe nemusí dopadnúť
presne podľa jej predstáv.
Oficiálnym
dôvodom odmietania potenciálnych zaťov z dovozu je fakt, že nehovorí cudzími
jazykmi. No prosím. A pritom to vyzeralo tak sľubne, dokonca istý čas chodila
aj na kurzy angličtiny v Trstenej, no po čase začala blicovať a miesto
spíkovania chodila s kamoškou na placky. Najhlbšie vryté vrásky na čele jej ale
pred troma rokmi spôsobil jeden mexický divadelný režisér, ktorý mi dvoril naozaj
obdivuhodne vytrvalým spôsobom. Dokonca na mňa vytiahol aj serenádu.
Pamätám
si to akoby to bolo včera. Zaklopal mi na dvere na intráku a začal nôtiť nejakú
mexickú trávnicu. Trochu ma sklamalo to, že povestných mariachis nechal doma a
sombrero tiež zrejme ostalo ovenčené prachom na poličke, ale aj tak to bolo od
neho milé. Doteraz mám pred očami, ako som tam medzi dverami stála v zakydanom
XXL reklamnom tričku a nevedela, čo mám na to povedať. Tuším som napokon
povedala niečo v zmysle “Jeeej, pekné”
a šla ďalej umývať riady. Niežeby som bola bezcitná mrcha, ale vtedy už toho z
jeho strany bolo vážne priveľa a ja som nepoznala viac anglických synoným slova
NIE. Režisér nedbal na môj odmietavý postoj a ďalej mi písal zamilované správy.
Nemienil sa zmieriť s tým, že sa proste na jeho svadbe nezderie nevestina
strana borovičkou a že starejší nezačne v sále skandovať “polievka je málo slaná, nevesta je nebozkaná”. On si odhodlane
pokračoval vo svojej stratégii.
Keď
som sa s tým rodičke zdôverila, najprv zostala bez slov. Neskôr dostala hysák,
že sa ženích jej prvorodenej bude živiť hraním na píšťalku a predajom kožených náramkov pred ľubovoľným
obchodným domom v Žiline, že na návštevy
k nám bude chodiť do vigvamu a že vnúčke Rybane
bude cez letné prázdniny musieť zapletať vrkoče. Potom už len opakovala, že si
nezaslúži, aby na staré kolená musela chodiť na jazykovku, aby nám vôbec
rozumela. Myslím, že som sa ani nedostala k slovu, aby som jej ozrejmila, že s
celým slávnym režisérom nič nemám. V každom prípade som jej ale musela sľúbiť,
že jej zo španielskych štúdií nijakého indiána nedonesiem.
Ja
som sľub (doposiaľ) dodržala, no nejako sa to zvrtlo u mojej najmilšej
spolubývajúcej. Tá na kurze salsy spoznala jedného peruánca, ktorý v priebehu
dvoch stretnutí zistil, že je jeho vyvolenou, predstavil ju bez jej vedomia
celej svojej rodine a ju potom chuderu skoro vyvalilo, keď vyfasovala správu od
peruánskej svokry. Dňom, kedy mu oznámila, že ju veru nikto nebude viezť k
svadobnému obradnému oltáru na Machu
Picchu, sa rozpútalo peklo v podobe 784515 esemesiek o jednom a tom istom denne
a v takisto radikálne stúpli tržby neznámemu mobilného operátorovi. Jej Winetou sa párkrát objavil aj pred
našimi dverami a požadoval vysvetlenie, odpustenie, nekonečnú lásku a sedemnásť
detí. Nepochodil a tak sa odhodlal na vec dľa mojej mienky vskutku
interesantnú, a síce dohrabal sa jej na hodinu vo vojenskom a pred celou
triedou začal čítať zaľúbený list. To už bolo ale priveľa.
Je
pravda, že Soničku som si extrémne obľúbila a súc úprimná, desím sa dňa, kedy
ma opustí. Pritom naše priateľstvo začalo celkom nenápadne. Najprv sme spolu
chodili len nakupovať. Potom na prechádzky. Neskôr sme zaviedli spoločné pranie. Už si aj spolu
čistíme zuby. Hoci ešte stále čakám, kedy sa začneme spolu kúpať, aby sme
ušetrili za vodu, táto slovenská Shakira spod Zobora mi už teraz je tak blízka,
že keď sa mi zverila so svojimi patáliami s doterným polmetrovým vojakom, mala
som sto chutí ho v dymových signáloch poslať kade-ľahšie. Podľa možnosti rovno
za oceán.
Deň
pred prvým májom som uzavrela stávku s druhou môjmu srdcu milou kamarátkou.
Išlo o to, ktorá z nás zoženie viac pús v priebehu večera. Navyše, museli sme
si to značiť na ruku fixkou. Utrpela som zdrvujúcu porážku, ale to pripisujem
škaredej zle načasovanej vyrážke na brade. A taktiež jej spornému oblečeniu,
ktoré vyzeralo akoby ho strhla z Tatušiek
v klipe Ya sašla z uma. Celkovo si
myslím, že už len tento nápad sám o sebe deklaruje, že sme z uma zišli už
trochu dávnejšie, ale inak je to krásna symbolika. Chcela som ju zabiť, keď som
ju videla, no potom mi to prišlo ako príliš definitívne riešenie, tak som len
jej kolaborantom akože medzi rečou vravela, že má syfilis. Účinnosť tejto lži –
mizerná.
Večer
sa chýlil ku koncu, respektíve ráno sa chýlilo k začiatku, ja som bola
porazenejšia než Turci vo Viedni koncom sedemnásteho storočia, ruka súperky
vyzerala ako čiarový kód a medzičasom sa zjavil Winetou. Aby toho nebolo málo,
sčista-jasna sa zjavil aj Ivánuška, s ktorým sa naše cesty rozdelili po jednom
jedinom divnom rande. Ako som tak bola rozkokošená, zrazu mi vôbec neprekážalo
s ním tancovať, a to ešte, prosím pekne, na pódiu. I keď po použití etanolu
moje pohyby sú všelijaké, len nie zvodné, aj tak sa mi po chvíli zazdalo, že by
som sa s ním tam nemala vrtieť a odišla
som. Nepotrebujem predsa, aby mi potom zas à päť minút vypisoval a chcel sa
stretnúť.
A
tak, aby sme sa vyhli komplikáciám, s ním tancovala Shakira. A teraz nám vypisuje obom a volá nás von obidve. NARAZ.
A
aby sme to ešte úplne zabili, o siedmej ráno sme v daždi absolvovali
niečo, čo nedá popísať slovami. Sprvu
som slovne napadla milého Winetua a
zakázala mu viac sa približovať k jeho milovanej na to, aby som ju o pár minút
po jeho monológu o tom, že sa jej len chce ospravedlniť, vrúcne pozvala do
debaty v kruhu. Do toho tam úplne zbytočne svietil jeho kamarát, ktorý akurát
tak držal veci, mne podával cigarety a prikyvoval raz na jednu, potom na druhú
stranu. Bolo to mokré a mierne absurdné, bo sme sa pomedzi to ešte aj zoznámili
a povedali si kto sme, čo sme, no pokiaľ si dobre spomínam, uznesenie znelo, že
ospravedlnenie sa prijíma, no pod podmienkou, že už sa jej nikdy neozve. “Priateľsky”
sme sa rozlúčili a šli si po svojom. Cestou do bytu, v ktorom máme piatky
prechodné bydlisko, sme sa bavili o tom, či už môžeme danú ságu konečne považovať za uzavretú.
Nemôžeme.
Na druhý deň písal jej, aby jej poďakoval za znovunadobudnuté priateľstvo a
pozval ju na rande, tento raz v móde “však
sme iba kamaráti” a mne, aby mi oznámil, že je šťastný, že sme sa spoznali
a dal mi nejaké poetické rady do života ohľadom mojej scenáristickej kariéry. Potom
mi napísal jeho peruánsky sekundant, že som ho zaujala ako som oddane bránila
cudzie (ne)záujmy a rád by ma ešte videl.
Ach
jaj, Panebože, Kriste nebeský. Či vidíš a či čo… Mám ti taký pocit, že tu nejako
pochodujeme v blúdnom kruhu a nevieme, čo so sebou.
Nabudúce
už do mesta nepôjdeme a budeme na byte hrať Monopoly alebo Dostihy. Však latino
hudbu môžeme mať aj doma.
Ak
nám hentí dvaja prídu spievať pod okná, tak aj doslovne.
Aucun commentaire:
Enregistrer un commentaire