Možno slovenská telenovela #15 - ¡Deň materí a prokrastinácie!

Je nedeľa, deň pána. Podľa starého zákona by sme mali odpočívať, no nakoľko sa blíži záver školského roka, luxovanie praská vo švíkoch. Nebudeme sa predsa učiť, keď môžeme mať precízne vyutieranú podlahu, dôkladne vypucovanú kúpeľňu, či popraté a požehlené. 

Je to skrátka tak. Prokrastinácia je sviňa hviezdometných rozmerov a kazí mi moje plány o tom, ako sa raz zo mňa vyvinie internacionálna superstar. Vždy sa objaví vtedy, keď ju človek najmenej potrebuje. Počas skúškového je to už osvedčená klasika, bez ktorej by vám až bolo ľúto semester vôbec absolvovať. 

Všetko to začalo ešte v prvom ročníku na JAMU. Na internáte som pochopila množtvo vecí. Keby som spísala všetky múdra, čo som zozbierala časom, azda by som aj mohla konkurovať Paulovi Coelhovi s posolstvami o životnej pravde napísanými v comic sanse kurzívou. Len tak medzi rečou, nerozumiem ľuďom, ktorí nikdy dobrovoľne neokúsili život na intráku, veď to miesto je tak čarovné! Len tam prídete na to, že je možné vykonávať 90% činností v posteli. Ale späť k prokrastinácii.

Skúškové číslo jedna. Ako každá správna mladá ambiciózna študentka som sa počas skúškového rozhodla, že nebudem zabíjať čas na internete.

Tak som si nainštalovala GTA Vice city.

Skúškové číslo dva. S dvoma výmennými študentmi z Británie som sa pobila o vysávač. Myslím, že to nepotrebuje ďalší komentár. V druhom ročníku som zrejme bola poctivá, lebo si na nič markantné nespomínam. Zato presne viem ako to bolo v treťom, a síce bakalárskom ročníku. 

Pravidelne v týchto krušných časoch rozjímam nad zmyslom svojho života. Presne to sa mi pritrafilo aj začiatkom roka 2014. Dopisujúc posledných pár strán svojej slávnej bakalárky som si nenávratne uvedomila, že je to aj tak všetko jedna totálne zbytočná donebavolajúca chujovina a ak niekedy skutočne chcem pocítiť lesk a slávu, musím začať niekde inde.

Tak som si nainštalovala The Sims Superstar...

Na moje veľké prekvapenie (zdesenie 247452. stupňa Richterovej stupnice, poznámka autorky) som zistila, že chodiť v Španielsku do školy nie je tak úplne fiesta ako som si pôvodne myslela (dúfala, poznámka autorky dva). Práve naopak, čo chvíľa odo mňa kdesi ktosi čosi chce a keď nechce, tak chce, aby som aspoň bola niekde, kde nechcem. Neviem, či táto veta dáva zmysel, no chcela som tým povedať to, že rozhodne to tu nie je prechádzka ružovou záhradou a ani len tou Diegovou kávovníkovou plantážou. Takže, suma sumárum, aj tu mi už z toho pekne hrabe, neviem, čo skôr, respektíve neviem, čomu skôr unikať a začína to byť vážne. Každú chvíľu sa moja myseľ dostane do stavu, ktorý skromne nazývam šetrič obrazovky. Vtedy nemám v hlave nič iné, než také tie lietajúce farebné okná od Microsoftu, som nervózna a zlá ako istá nemenovaná bývalá politička SNS počas priebehu premenštruačného syndrómu. A uznajte, že to znie fakt hrôzostrašne.

Vo štvrtok som víťazoslávne doniesla do školy rozpracovaný bodový scenár celovečerného filmu. Po španielsky. Hoci šlo o španielčinu, ktorú by priemerný tunajší predškolák s vedierkom a lopatkou v ruke hravo sundal jednou vetou, bola som na seba právom pyšná. Pýcha však predchádza pád. Na hodine mi profesor diplomaticky vysvetlil, že by bolo dobré, keby som to nie že úplne prepísala, ale urobila to celkom inak. Môj fiktívny Oscar za najlepší pôvodný scenár ešte v ten moment sublimoval. Moje spisovateľské ego sa ešte teraz hanbí niekde poblíž zemského jadra.

Zaprisahala som sa teda, že celý víkend zasvätím tomu, že budem zvažovať osudy svojich postáv a priam leninovsky písať, písať, písať. Bola som nanajvýš odhodlaná tak učiniť, no potom mi Shakira, moja pravá chlopňa-spolubývajúca) navrhla, či si spolu nepozrieme Harryho Pottera. A čo mám srdce z kameňa, aby som povedala nie úbohej sirote s tak nevkusným účesom?

Navyše, na hentoho brýlatého čarodejníka mám slabosť. Kedysi by som dokonca obetovala aj pol imania za to, aby som sa čo Ien na chvíľu ocitla v jeho svete. 

Vďaka novoročnej aplikácii PF 2015 od Martinusu, kde ste mohli zdarma poslať prianie v mene knižnej zápornej postavy, som celkovo obdržala tri esemesky od Voldemorta.

Keďže som rástla priamo úmerne s Harrym a oduševnene prežívala jeho dobrodružstvá, v prvom momente ma to zmiatlo. Je síce pravda, že v jedenástich snáď každý môj rovesník naivne očakával poštu z Rokfortu, no aj napriek mojej mladistvej pleti som už mierne prerastená a dnes by som sa radšej producírovala po Times Square než po Šikmej uličke.
I tak ma ale prianie od Toho-beznosého-ku-ktorému-sa-nevyjadruje potešilo. Vždy som v hĺbke duše tušila, že by ma klobúk spakruky zatriedil do Slizolinu.

To som si ale už koniec koncov raz overila, keď som ako potrundžený Parselan 2.0 idúci z dedinského rockového festivalu absolvovala družný rozhovor so sliepkami.

Takže sme teda spoločne čumeli na notebook a dúfali, že ten kokokokokotktavý profesor Quirell ani tento raz kameň mudrcov nenájde. Po filme sme usúdili, že času do skúšok je ešte ako čečiny a tak sme si výchovne pustili rozprávky od Eriky Barkolovej a vzdelávali sa Črepinami s hviezdičkou.

Tak teda ubehla sobota, predvečer dňa Pána, šábes, ak chcete. Vravím si, nevadí, budúci veľkofilm lomcujúci emóciami, čo raz bude konkurovať Titanicu, Gladiátorovi a Pocahontas proste napíšem v nedeľu. Lenže som vstala, zapla počítač a vtom som si uvedomila, že zas je to tu. 

Mamma mia. Here it goes again.

Deň materí. 

A Drahá-moja-pani-matka si veru moju pozornosť zaslúži. 

Kvôli mne tej milej pani z Trstenej dorezali brucho.

Kvôli mne údajne prišla o dokonalú ženskú figúru.

Kvôli mne na ňu čudne zízali moji učitelia v obchode, keď som im natrepala, že sa rozvádza alebo je ťažko chorá, len aby ma ospravedlnili z hodiny, ktorú som následne strávila v krčme.

Že vraj kvôli mne aj ošedivela a teraz sa preto musí pravidelne farbiť, ale v tom má podľa prsty prirodzená etapa vývoja človeka. Ale dobre. Budiš. 

Jedna stará múdra žena s dymovým pastelom na hlave, teda Moja-stará-mať, tvrdí, že ten najhorší je najvzácnejší. Ja som bola hodnú dobu štepenec jeden štepený deluxe, a preto nikdy neprestanem nechápať, prečo ma Drahá-moja-pani-matka neudusila v spánku vankúšom. 

Ale ja si myslím, že za naše nezhody mohla moja puberta. A potom druhá, ktorá bola hádam ešte intenzívnejšia. Aktuálne sa podľa mojich skromných výpočtov nachádzam v štvrtej, ale mám pocit, že už sa dokážem ovládať lepšie. Aspoň miestami.

Nech je ako chce, ľúbim Drahú-moju-pani-matku a náš vzťah je založený na tej najprirodzenejšej úprimnosti. 

Keď som sa sťahovala do Čiech, povedala mi, že si ma v poslednej dobe celkom obľúbila a že jej hádam aj budem chýbať. A to jednoducho počuť raz za život chcete. Okrem toho, i tak to napokon vyznie bezprostrednejšie ako siahodlné monológy Carole z Kroku za krokom o materinskej láske. 

A ja mám ten náš mierne netradičný vzťah strašne rada. Úplne najviac cez vianočné sviatky.

Lebo len u nás sa znovunájdená vianočná pohodička a klasické rodinné prímerie vyznačuje predovšetkým tým, že si navzájom láskyplne vykrajujeme z cesta medovníčky v tvare svíň...

A lebo len u nás sa vtedy dejú tie najkrajšie výjavy z Dobšinského rozprávok.

Kde bolo, tam bolo, boli raz stresujúce vianočné prípravy.
I tam v jednej kuchyni bola maminka Ela a jej prvorodená Bibka, i nuže spoločne piekli.
"Poriadne to potri tým vajcom, kurva!"

"Do riti, a čo ti tam mám na to Poslednú večeru namaľovať, či čo?"

Nuž, je to tak deti. Dnes som citlivá a chýba mi pravé materské objatie. Tak zabíjam celý deň tým, že rozmýšľam, čo by som o nás napísala. Takže dnes som vo svojom scenári opäť nepokročila, ale hlavné je…

… že Shakira stiahla druhý  diel HP.

Ale inak ťa zbožňujem celou svojou telesnou schránkou najviac na svete, mamička. Lebo slovami nesmrteľnej Mišky Paštékovej, mama je mama, stále ju máš. Chroch.

A na záver, aj Drahá-moja-pani-matka je ako tá z filmu o Forrestovi Gumpovi. Hľa, jedna z mojich najobľúbenejších pamätných konverzácií.

"Mami, budeš ma rovnako ľúbiť aj keď si dám spraviť piercing do pupku?"
"Pre mňa za mňa si daj aj cikuľu prestreliť, ale ak sa ti to zapáli, tak ti takú strelím, že ťa vlastná mať nespozná!"

Proste…

… Máma mi vždycky všechno dokázala vysvětlit tak, že jsem tomu rozuměla.