Možno slovenská telenovela #1 - ¿Na kieho helementa som tam liezla?

Už je to nejaký ten piatok kedy som si uvedomila jednu závažnú vec. Som zmesou pováh a charakterov hlavných ženských postáv z telenoviel a úplne sa v nich vidím. Desivé lomené fascinujúce je, že navzdory tomu, že už je to hodná chvíľa, kedy som nejaký latinskoamerický počin tohto žánru videla, ešte stále u mňa ten pocit svojím spôsobom pretrváva.

Každý, kto sa aspoň raz v živote so mnou na túto tému bavil, vie, že som neskrývanou obdivovateľkou Eleny Olivaresovej z mexickej telenovelovej drámy Keď budeš moja. Na svete nie je veľa ľudí, ktorým by som ochotne a bez sprostých rečí vzdala hold a ak mám byť sexistická, genderovo nekorektná a feministicky provokujúca, žien v tejto kategórii jestvuje ešte menej. Napriek tomu sa ich zopár nájde. Napríklad, uznávam niekdajšiu somálsku modelku a bojovníčku proti ženskej obriezke Waris Dirie, americkú komičku židovského pôvodu a aktivistku v jednom Fran Drescher a božské adorácie prechovávam voči brilantnej Meryl Streep, o ktorej sa nedávno v detvianskom denníku objavili zaručene pravdivé svedectvá o tom, že si bola v tamojšom Tescu nakúpiť základné kozmetické potreby. Istú dobu sa tradovalo, že do košíka vložila i sieťku mandarínok, ale to už sú povery. 

Sympatická mi bola aj Angelina Jolie, ale môj obdivný pohľad na ňu zaznamenal trhliny, keď som čítala článok o jej osemročnej dcére, ktorá sa nechala ostrihať na ježka a taktiež sa oslovovať John. Vtedy sa údajne božská Lara Croft nechala počuť, že dcérku podporuje v jej rozhodnutí a nič nenamieta voči jej eventuálnej zmene pohlavia. Seriózne. V tomto prípade mi neostáva nič iné než poďakovať mojim rodičom za to, že sa zdržali komentára, keď som sa v jedenástich premávala v zafúľanom drese Rivalda s futbalkou po ulici a miesto princezničkovských očných tieňov si na tvár nanášala vrstvy bahna, aby bolo maskovanie v teréne účinnejšie. Dnes som maximálne v pohode, tie tri vlasy na hlave mi dorástli do štandardnej ženskej dĺžky a už si dokonca dokážem aj rozopnúť gombík na rifliach s dlhými nechtami. Už si naozaj nedokážem predstaviť svoj život ako Bibián a som si tým skutočne istá. Dám ruku do ohňa, že aj dedička impéria Jolie-Pitt sa z toho raz vyspí a na túto svoju fázu bude spomínať akurát tak s nostalgickým úškrnom.

Iné som ale chcela. Teresa Suárez, ergo Paloma, ergo Elena Olivares, to sú tri mená jednej a tej istej ohromne ambicióznej zberačky, ktorá sa nedala zastrašiť trpkým osudom. Spolu s matkou Soledad si dlhé roky zarábali na živobytie na obrovských kávovníkových plantážach. I tak ich raz zavialo k rodine Sánchez-Serrano. Krásna bujarohrivá Teresa oberala kávové bôby jedna radosť a pritom si hlbokým hlasom nôtila pieseň Paloma negra. To neuniklo pozornému sluchu zdatného junáka Diega, ktorý bol v rámci hustoty prirodzeného vlákna umiestneného na lebečnej klenbe hlavy (v bežnej ľudskej reči – v rámci hustoty vlasov) podobne obdarený ako ona. Už na prvý posluch sa zamiloval a prvý pohľad jeho vášeň len a len umocnil. Spaľujúci oheň nenechal na seba dlho čakať a už onedlho absolvovali prvý styk pohlavný. Čo však čert nechcel a osobne sa domnievam, že ani Teresa vystupujúca pod nicknameom Paloma si to zrovna dvakrát nepriala, otehotnela. Sezóna však skončila a Diego toho času už poctivo zarezával na univerzite v Londýne. Odhodlaná Paloma si lámala hlavu ako sa za ním dostať, keď v tom ju oslovil agent modelingovej agentúry s prísľubom práce v Európe. Prikývla a odcestoval. O rok neskôr sa do Mexika vracia Diego a paralelne i Paloma poučená tvrdou skúsenosťou zo starého kontinentu, kde ju nútili venovať sa najstaršiemu remeslu na svete. Obaja sa hľadajú, no márne. Deprimovaný Palomou posadnutý Diego sa v snahe zabudnúť ožení s Berenice a z Palomy sa medzičasom vykľuje Elena Olivaresová. Tá začne úplne od píky, prenajme si s mamou malinský bytík a zamestná sa vo firme rodiny Sánchez Serrano, kde sa postupne vypracuje na expertku v danom obore. Časom sa odhalí, že sfalšovala údaje o sebe a nenásytný bratranec jej vyvoleného Fabián začne proti všetkým kuť pikle. A intrigy sa môžu začať. A taktiež aj séria vášnivých stretnutí hlavných protagonistov potužených tequilou. Tie mali vždy rovnaký scenár. Najprv sa pohádali a vyhodili si na oči aj to, čo sa nestalo, potom každý osve vydul fľašu tequily, snáď z päty vytiahli tóny Palomy Negry, pobili sa a napokon si to aj tak rozdali o najbližšiu palmu.

Príbeh je, samozrejme zamotanejší, ale jeho odkaz je jasný. Aj ženy bez zázemia to dokážu dotiahnuť ďaleko, neúnavne čeliť prekážkam a najmä inteligentne sa vynájsť v každej jednej situácii. A mimo iného, popri tom mať pekný vzťah so všade prítomnou materou.

Blahej pamäti som taktiež mala za ženský vzor Milagros z Divokého Anjela. Vďačím jej za veľa. Nielenže som sa naučila kopať penalty a pľuť do úctyhodnej diaľky, ale ešte som aj v peňaženke chvíľu nosila medailón panenky Márie Guadalupskej. Presne ako ona, akurát s tým rozdielom, že v našej famílii bol rodostrom vždy jasne definovaný. Milagros, familiárne zvaná Mili, nebula o nič menej hustá ako Paloma, v ktorej sú tri osoby. Bola to svojrázna sirota žijúca v kláštore, ktorá milovala futbal. Nezanedbateľnú éru svojho života bola vyložene chlapčenská a náležite tomu sa aj obliekala. Roztrhané rifle, mikina okolo pása, unisex tričko a červená šiltovka na hlave. Čistá ulica, brácho, chápeš? S ničím sa nemaznala, bola akčná, priama, drzá, no zároveň milá a férová. Avšak aj na roztomilé rebelky občas pride mráz a tak sa stalo, že ju v osemnástich z kláštora vykázali a poslali ju pracovať ako slúžku k rodine Di Carlo. Tam mala za úlohu predovšetkým venovať sa štýlovej babičke, z ktorej sa neskôr vykľula jej vlastná babička! A z jej pána Federica jej otec! A čo je najhoršie, z jej životnej lásky Iva jej brat! Chvalabohu, že žiaľbohu existuje nevera, lebo z Iva sa zase vykľul nemanželský syn. A nevlastní súrodenci sa už v Argentíne evidentne brat môžu, takže v cajku. Ale nie, že si zase budete myslieť, že mala na ružiach ustlané. To nemala ani samotná Rosalinda a to sa hovorí, že nomen omen.

Každopádne, Mili bola fenomenálna osobnosť.  Na oko svojská  drsňáčka, no vo vnútri krehká deva čakajúca na lásku. Takisto ma motivovala aj v tom, ako dokázala geniálne prispôsobovať svoj imidž. Keď chcela byť zvodná, nahodila sa tak, že veškeré Buenos Aires malo hubu kdesi v pedosfére. Inak ale nemala problem byť len tak po domácky. Tým sa vždy upokojujem, keď idem vyhodiť smeti alebo nakúpiť hen oproti tie najzákladnejšie potraviny a vyzerám ako zo strelnice. A presne to je to, čo som chcela ad Natalia Oreiro a jej stelesnenie Mili povedať. Milagros dala mnohým ženám nádej, že hoci neboli vyložene dievčenské, neriešili do aleluja menzes, make-up a aféry typu “On mi akože nezavolal?”, aj tak môžu raz byť milované.

Mimochodom, fungujúce herecké duo Natalia Oreiro a Facundo Arana neskôr recyklovali v telenovela Sos mi vida, v slovenčine uvádzanej ako Rany z lásky. Nikdy som tento preklad úplne nepochopila, ale budiš. Koniec koncov, nakoľko hlavná postava Monita sa živila ako asistentka a boxerka, asociácia je ako-tak pochopiteľná. Aj Monita bola hustá a len vďaka nej si do smrti zapamätám základný postoj v ringu, ale čo si budeme hovoriť. Originál bol len jeden a v konečnom súboji tak porazila slúžka asistentku.

No a hovoriac o telenovelách, v neposlednej rade, som slepá ako patróna a tou mojou patrónou nie je nik iný než samotná legendárna Esmeralda. Už v deviatich som spozorovala, že trieda, v ktorej sedím a tvárim sa, že vnímam hodiny prvovky energickej postkomunistickej učiteľky s nekompromisným brčkavým účesom, sú tak trochu pixelované. Moje obavy sa ukázali ako opodstatnené a ja som vyfasovala okuliare. Do dnešného dňa som sa s tým úplne nevyrovnala a vo svojom voľnom spoločensky trávenom čase preferujem žmúrenie pred ostrozrakosťou čisto z estetických dôvodov. Nikto mi nevysvetlí, že by mi ten alebo ten rám mohol sedieť. Je to skrátka nemožné. Takže občas narážam do stien sťa zelenooká Esmeralda. Obzvlášť do tých presklených. Tie by mala Európska Únia fakt zakázať. A vitríny tiež, lebo plodia len faux-pas. Uvádzam príklad, ktorý hovorí za všetko.

Stojím si pri Auparku, čakám na kamarátku, dôležitý detail- nevidím, nemám šošovky. Zrazu dojde sympatický mladík zvnútra k výkladu a kýva mi. Zameriavam, zameriavam, stále nevidím, boha jeho, poznám ho? Poviem si, nebudem krava, podídem bližšie, odkývam mu... A keď stojím cca pol metra od vitríny zistím, že on vlastne umýva sklo.

No mám to za potreby? Určite nie. Inak po pravde o Esmeralde toho až tak neviem, ale tento handicap zdieľame. Takisto ale verím v to, že aj u mňa raz precitne svetlo a uvidím. Ja aj moje štyri dioptrie. A potom to riadne oslávime po vzore istej oravskej historky. Legenda tvrdí, že sa pol tamojšej krčmy zrúbalo na počesť čerstvo operovanej a opäť vidiacej Esmeraldy. Toto proste musím zažiť.

Bola som pomerne neporiadne decko a tak som čo chvíľa mala zaracha. Alebo som bola u starkých na prázdninách. Tak či onak, v čase mojich zarazených vychádzok boli telenovely mojim jediným svetlým bodom dňa. Často som si vymýšľala ako by mohla vyzerať taká slovenská verzia. Napadlo mi mnoho úchvatne parodických scenárov a už-už som sa chcela do nejakého z nich ponoriť a napísať ho, keď v tom sa sčista-jasna zjavila možnosť ísť študovať do Španielska.

Dobre, ja viem. Tie nie je Mexiko, ani Argentína, ani Peru. Odniekaľ ale predsa všetky tie Virgínie, Manuely, Lucrécie, Daniely, Juany a bohviekto všetko pochádzať musia, preto som sa rozhodla, že si to otestujem na vlastnej koži v zemi hispanofónnych prvopočiatkov. 

A tak som sa zbalila a vo februári odletela do teplých krajín. Po x rokoch som s Drahou-mojou-pani-matkou prehrabala rodinné šperky a našla ten spomínaný medailónik.
Teraz ho mám v peňaženke opäť. Každopádne, možno to bude práve on, čo mne, obyčajnej deve z ľudu jánošíkového, prinesie šťastie.

Od pondelka 9.2 bývam v parádnom paneláku päť minút od mora. Skôr ma ale teší to, že na prízemí sa nachádza tridsaťkorunák a obchod so zlacnenými potravinami, pretože už to mám úplne pred očami.

„Kyptavá Bibiána už po 4458krát rozbila svoju misku na müsli a už proste rezignovala. Vo výpredajovej halene s jemným náznakom výstrihu teda zbehla o poschodie nižšie kúpiť si misku umelohmotnú. Medzičasom na rohu parkuje svoj mercedes SLK 250 kompresor miestny José Fernando. Organizuje brutálnu party vo svojom sídle a práve si spomenul, že zabudol kúpiť kelímky na Piňa Coladu. Bibiána, nevidiaca na meter, tradične neregistruje okolie a svojím klasickým krokom a la nasratý rotmajster milého Josého zvalcuje na zem. Nuž i k nemu prikročí, podá mu ruku a pohľadí do očí. Potom zaostrí. Znenazdajky z kapsy vytiahne španielsku konverzáciu od Lingey, nalistuje kapitolu flirt, odkašle si a hlbokým hlasom prednesie "Te quiero".“

Existuje aj druhý variant o Bibiáne, čo šla so svojou rodičkou na zber a počas fyzicky namáhavej  práce o dušu spievali Na Orave dobre, na Orave zdravo, ale ten ešte nemám precízne premyslený.

Takže tak. Možno mi to vyjde a konečne už aj ja pocítim slastné opojenie pocitu byť vo vzťahu na Facebooku.

A možno ani nie a ja sa fakt nevydám ani keby ku mne k dnešnému dňa začal Drahý-môj-pán-otec pol kráľovstva sľubovať. Neviem, uvidíme. Keby to ale nevyšlo, nevadí. Aj tak ma už všetky babičky s typickým ľudovým hidžábom pasovali za starú dievku naveky amen.

Ja som však kreatúra vskutku pozitívna. Nuž i preto si podskočím a i na folklórnu nôtu ujúknem:

Hay amoooor, Bibianita, hay amoor. Aquí esta tu Bibianita para vivir en tus sueños!

PS: A ešte som milovala Fantaghiró, ale odkedy dala prednosť tomu večne nedorobenému prispatému a sladkému Romualdovi pred extrémne zmyselným Tarabasom, nemáme sa o čom baviť. Ja by som mu tie vlásky s láskou a nehou rozčesávala večer čo večer.