Ako sa celý slávny Valentín zjavil, tak i zmizol.
Zmizol a s ním aj to neznesiteľné množstvo plyšových svalových
orgánov najrôznejších veľkostí číhajúcich v regáloch hádam aj
v zelovoci.
Okrem premiéry filmu Päťdesiat
odtieňov sivej sa nič špeciálne
neudialo. Podľa mňa je to pozoruhodný míľnik v postmodernej kultúre.
Sado-maso na striebornom plátne v údajne najromantickejší deň v roku?
Prečo nie, ja fandím experimentom a práve preto pevne verím v to, že
aj budúci rok sa dožijeme niečoho originálneho. Osobne navrhujem epochálne
naštudovanie Rómea a Júlie. Dolly Buster a Robert Rosenberg v hlavnej úlohe. Plus k tomu zdarma
soundtrack Lúbim ťa od Michala Dočolomanského.
No a ja, ako som už vravela, som tento večer už po n-tý raz strávila
sledujúc arogantné vymeriavanie tanečného priestoru Johnyho Castle z Hriešneho
tanca. Mám rada tento film, nech si hovorí kto chce čo chce. Vždy som ho
mala rada, dokonca aj vtedy, kedy som netušila, čo znamená, že je Penny zbouchnutá. Keď som ju prvýkrát
videla plakať na dlážke v hotelovej kuchyni, myslela som, že jej je ťažko
od žalúdka. Až postupom času som zistila, že zle jej môže byť akurát tak od
úplne iného orgánu a neplače preto, lebo nalačno dojedla zvyšky
v chladničke, ale to už je vedľajšie. Milovala som tú hudbu. Ako decko som
zbožňovala Time of my life,
predovšetkým tú pasáž, kde dve striebrovlasé babičky zahodia kabáty
a hybaj tancovať. V puberte ma pre zmenu zaujali kopulačné pohyby na
rytmické Do you love me. Dnes už
favorita nemám, ale občas, keď umývam dlážku, tancujem s mopom a na
kýbeľ s vodou kričím „Ke mně,
miláčku!“ A keď stále neodpovedá, poviem beeeeejbe... maj svíííít bejbeee....
Nebola som obdarená výrazným tanečným talentom, ale rozhodne to nebolo také
tragické ako v prípade spevu. Bohužiaľ si nespomínam, kedy som prvýkrát niekde tancovala. Asi
v škôlke na nejakej besiedke, ale nie som si istá, pretože odtiaľ mám
zafixovaný len karneval, kedy sme tri hodiny chodili v maskách do koliečka
a v pozadí nám znel Peter Nagy a deti. Potom odtiaľ registrujem
už len nekompromisnú pani učiteľku Helenku, ktorá sa nám vyhrážala, že nám
vyšije červené trenírky na zadku, ak nebudeme spať a ešte takzvanú
Ježiškovu kašu. Tú som zbožňovala, ale zlomilo mi srdce, keď som sa dozvedela,
že je to to isté ako krupicová kaša. Prečo? Neviem. Asi som od malička bola na
značky a tak trochu si potrpela na prestíž.
Možno sme teda tancovali na základke, ale ani to si nevybavujem. Prvé moje
markantnejšie spomienky siahajú až do obdobia, keď som začala chodiť na letné
tábory. A to bolo žúžo. Mala som desať, divý pohľad, šušťákovú vetrovku
a pocit, že mi patrí svet.
Tie diskotéky nemali chybu. Všetci neplnoletí sme sa tam spoločne sasanili,
drvivá väčšina jasne mimo rytmu a ja im všetkým na čele. Nadšene som si
hopkala a vôbec mi neprekážalo, že
som nevedela slová, spokojne som si popod nos mrmlala niečo v zmysle Jumahá-jumasó. Ostatní boli na tom
podobne a to mi dodávalo sebadôveru, že to nemôže byť také strašné.
Dokonca ani v tých zablatených teplákoch vyúdených od včerajšieho ohňa,
ktoré som si nevymenila hádam odkedy sme prišli. No a čo. Vtedy šlo
o srandu a nie o vizáž.
Sranda ale skončila v momente, keď pustili slaďák. Všetky prírodou
smradľavé deti si razom zahanbene sadli a čakali. Vedúci nás vždy
povzbudzovali a exemplárne sa dali do tanca dvojíc ako prví. Po prvom
refréne sa tí najsmelší osmelili a opáčili niekoho vyzvať na špásy. Malo
to však svoje pravidlá, chalan držal babu za boky a baba chalana okolo
krku. Boh ťa ochraňuj, ak ste sa k sebe príliš priblížili! To robili len
tí, čo boli do seba a to sa v mojej vekovej kategórii ešte stále
nenosilo. Taktiež sa nenosilo ani to, aby ste verejne priznali, že sa vám tanec
s niekým nedajbože páčil. Museli ste zatĺkať, zatĺkať a ešte raz
zatĺkať. Preto som ani za svet nikdy nepriznala, že som mala druhé Vianoce, keď
po mňa počas pánskej volenky prišiel vedúci Ivo. Ten sa mi veru ľúbil. Ešte
dlho po návrate som na ten okamih myslievala. Veľa to pre mňa znamenalo.
Nanešťastie, Ivo bol priveľký dobrák a nikdy nechcel, aby nejaká dievčina
ostala pridlho sedieť sama, takže zatiaľ čo ja som to považovala za erotický
zážitok môjho detstva, preň to nebolo viac než charitatívny čin číslo sedem
toho daného večera. Čo už. Lepšie ako tam sedieť ako opŕchnuté kura.
Viete, občas rada cestujem do minulosti a nostalgicky skúšam veci,
ktoré mi ako malej prešli. Raz som sa pripila na jednej opekačke v Strečne
a v aromatických teplákoch šla do kulturáku na zábavu, na ktorú sa zjavne
miestne adolescentky chystali dobré dva týždne. Nestretla som sa
s pochopením u nežnejšieho pohlavia, ale nakoľko veškeré mužské
zastupiteľstvo vtedy grilovalo tiež, zavládla medzi nami povestná aróma
zblíženia. Takisto som po rokoch oprášila aj legendami opradený slaďákový
tanec, ale tento môj pokus o dobovú rekonštrukciu s mojou milou
spolubývajúcou Mariankou nikto neocenil a jej priateľ si zrejme pomyslel,
že som načisto retardovaná. Nevadí, snaha bola. Nevydalo.
Rytmické vlnenie sa bolo v kurze najmä počas môjho dospievania.
Presnejšie povedané, puberta so mnou celkom statočne trieskala už od
trinástich, ale od pätnástich som začala víriť parketový prach. Kde som prišla,
tam som predvádzala svoje nevídané tanečné kreácie a jeden sa špeciálne
zapísal do análov žilinských klubov. Jedna moja kamoška ho raz pomerne výstižne
nazvala bežiacim pásom a ja sa dodnes hrdo bijem v push-upku, že som
vtedy položila základy shufflingu, ktorý
sa neprávom pripisuje tým dvom kučeravým strašiakom v slipoch zvaných LMFAO.
Zabudla som ale na jeden dôležitý detail, kamoška bola totiž lentilka.
Lentilky boli svojho času najfrajerskejšie dievčatá na Považí. Boli štíhle,
mali štýl, trblietavé kostýmy a tancovali hip hop a disko.
Fascinovali ma a chcela som byť ako ony. V podstate to bola taká naša
forma amerických roztlieskavačiek. Dokonca istú dobu boli majsterkami Európy
v diskotancoch a svojimi choreografiami dobýjali svet. Ja som sa
s mnohými z tejto vyvolenej sorty kamarátila a v piatky som
si s nimi rada dávala battle. Obzvlášť s Naty, s tou sme to po
čase dotiahli až na takú úroveň, že sa nám automaticky rozostúpil celý parket,
keď sme sa zjavili v istom podniku. Na škodu výsledného efektu je len to,
že zatiaľ čo ona pôsobivo predvádzala naučené kroky, jej súperka sa zmietala
v niečom, čo pokojne môžeme nazvať veľkým kŕčom a elektrickým šokom
v jednom. Potom som sa ale mierne znormalizovala a až na pár pokusov
o zvedačku s rozbehom z radiátora a pár večerov, kedy som
„brejkovala“ bez udania dôvodu, či dupkala na drum’n’bass takým spôsobom, že sa
poldecáky v okolí otriasali ako v Jurskom parku, som bola ale úplne
v pohode. A za ten radiátor vďačím ďalšej lentilke Hose.
Tešila som španielske zábavy. Nevedela som sa ich dočkať. Odkedy bájny Enrique
Iglesias ukončil svoju uplakanú fázu a plynule prešiel do štádia, kedy
nerobí nič iné, len tancuje v minulom čase, prítomnom priebehovom,
podmieňovacom, či v prechodníku, lákali ma dvojnásobne. Schválne, veď sa
pozrite na názvy jeho skladieb za posledných niekoľko rokov. Aj tak by som ale
neodmietla byť jeho heroínou, a vôbec mi neprekáža, že v slovenskom
preklade sa volá Henrich Kostolný.
Bola som v Španielsku už týždeň a chcela som zažiť poriadnu fiestu.
Fiestu, nie tam nejakú internacionálnu tuctuc erazmácku párty, tu zažijete bez
problémov najnovšie už aj kdesi v Hlohovci. Moje corazón prahlo po niečom
echt španielskom a to sa mi aj splnilo. Pánboh zaplať za karnevaly.
Keď
som bola vo vývine, na posledných päťdesiat dielov Divokého anjela som sa
dívala už len silou zotrvačnosti. Polku epizódy totiž tvorili zábery z latino
diskotéky, kde sa ľudia všetkých pohlaví, orientácií, rozmerov a vekových
kategórii vrtili v rytme "cup sem-cup tam". Absolútne ma to nebavilo.
To som ale netušila, že keď sa raz ocitnem na galícijskom námestí, kde sa budem do druhej rána s nadšením a voľakým osmahnutým Josém vlniť na španielske repete, budem z toho celá paf.
Hold, život je zmena a salsa je salsa. Tá je dokonca pre domácich tak božská, že do jej štýlu prerábajú všetko. Včetne megahitu Miley Cyrus hompáľajúcej sa v gaťkách na oceľovej guli.
Tak
pravila Bibka a neprotestujúc do seba prekvapene šupla chupito, ku ktorému jej
v bare dali ako brzdu vajce. Nuž, konštatujem jediné, iný kraj, iný mrav.
Doslovne. Ten nemravník José Osmahnutý sa neštítil so mnou zametať na pol
rínku a lepiť sa mňa každou bunkou svojho tela. Vravím si, OK, baby mali prísť s nejakým
kamarátom, to bude asi on. Pýtam sa ho: „Amigo,
ty si Petin kamoš?“ Sí, slintá mi do ucha. Onedlho už bol ale priveľmi
množenia chtivý, tak som sa z jeho vrtkého zovretia vymanila a vravím
Peti, nech si ho trošku spacifikuje.
Peťa vôbec netušila, čo je to zač. Nikto nevedel. Akurát sa všetci čudovali,
čo za opáleného spoluobčana som to nabalila.
To máte tak. Ohniví Španieli sú síce super, ale ja som na rozdiel od Iva
charitu robiť netúžila...
Aucun commentaire:
Enregistrer un commentaire