Hádam už od prenatálneho štádia vývoja som túžila ísť na herectvo. Bol to
skrátka môj sen a mala som na to všetky možné predpoklady. Teda okrem tých
pomerne celkom dosť podstatných. Síce som sa vyžívala v improvizácii,
recitácii a na táboroch som hviezdila v topcharte klasickej aktivity „Izba
baví izbu“, akosi som však vždy bola tak trochu kyptavá. Súc úplne úprimná, nie
trochu, ale absolútne.
Na lyžiarskom v siedmej triede som bola jediná, čo nepokorila ani len
level začiatočník, ktorý je už schopný to ubrzdiť predtým, než zmasakruje seba,
inštruktora a pol vleku. Na druhej strane vám garantujem, že nikdy ste
nezažili úprimnejší potlesk ako vtedy, keď som po prvýkrát bez ujmy zišla svah.
Škoda, že to zároveň bolo aj naposledy.
Vrodená kyptavosť však nebola jedinou prekážkou mojej eventuálnej diplomom
podloženej hereckej kariéry. Totižto, na všetkých prijímacích skúškach na
umelecké školy vyžadujú spev, ktorého ja v žiadnom prípade nie som
schopná. Som si dodnes istá, že moja potužená interpretácia posledných slov Evy Perónovej Don’t cry for me Argentina
uprostred Mariánskeho námestia bude naveky strašiť žilinskú pospolitosť. Intonovať
prosto nedokážem ani len Kohútika Jarabí, nanajvýš sa zmôžem na to, aby som
čo-to zakikiríkala. To je ale tak všetko.
Najhoršie ale zo všetkého je, keď sa tieto dve slabiny spoja. Kedysi, keď
som ešte nebola úplne sebakritická, som chcela patriť do prestížneho klanu so
zvučným názvom SĽUK (rozumej Slovenský ľudový umelecký kolektív). Nuž i tak
som sa Drahej-mojej-pani-matky spýtala, či ma tam reku neprihlási. Drahá-moja-pani-matka,
niekdajšia vokalistka na svadbách, pohreboch a iných významných spoločenských
udalostiach na istom mestskom úrade, si ma pozorne prehliadla.
A potom láskavo dodala, že som na to príliš grambľavá. Hold, úprimnosť
mala v našej domácnosti vždy svoje miesto.
Prestala som si teda namýšľať, že jedného dňa zatienim Audrey Hepburn a steny študentských bytov bude zdobiť plagát,
kde budem s cigaretou ja, nie hentá roztomilá pobehlica z Raňajok u Tiffanyho. Drahý-môj-pán
otec mi ale lišiacky našepkal, že je mnoho hercov, ktorí boli pôvodne scenáristami,
tak nech vyskúšam šťastie tam.
No a tam som si prišla na svoje hneď v prvom ročníku, keď sme na
hodinách televíznych žánrov preberali moje milované telenovely. Myslela som, že
sa mi sníva, ale reálne to tak bolo. My sme sa skutočne niekoľko prednášok
zaoberali melodramatickými soap operami z prostredia Latinskej Ameriky a ja
som šla vnútorne vyskočiť z kože od radosti.
Pravdepodobne na nejakom svetovom
sympóziu tvorcov bolo uzákonených zopár bodov, ktoré treba v tomto žánri
striktne dodržiavať. Heterogénny párik v každom slova zmysle a ich strastiplná
cesta za svadobnými zvoncami. Rodiny rozhádané na život a na smrť. Napätie,
vášeň, láska, nenávisť, odpustenie a circa dvesto dielov. Postavy sú
presne typizované a každá má svoj význam.
Extrémne dôležitú úlohu vždy hrá aj pracovne takzvaná bitch, respektíve
mrcha. Snáď je to pre zápletku jedna z postáv najpodstatnejších. Práve ona
je tá sviňa hodná večného zatratenia, ktorá sa neštíti ani tých najzvrhlejších
praktík, len aby uškodila tej čistej a cnostnej deve. Zväčša ide o neprehliadnuteľnú
ženu na úrovni, ktorá by svojím štýlom zatienila nejednu súťažiacu z kultového
programu Nákupné maniačky. Osoba to je sebavedomá a odhodlaná dosiahnuť
vrchol a cieľ za každú cenu. Rozhodne si zbytočne nekráti svoj voľný čas
čítaním príručiek typu Asertívna žena alebo Ako správne vychádzať s ľuďmi,
jej je to totiž lautr jedno. Jediné, čo chce, je vyhrať, a to v každej
možnej kategórii, snáď vrátane háčkovania. No a na to nevyužíva poradňu
doktora Phila ani ženský magazín, lež intrigy.
Keď som sa psychicky pripravovala na tento polročný experiment,
predstavovala som si mrchu všelijako. Bohužiaľ, sumarizujúc svoj život si
uvedomujem, že nie som práve horúci kandidát na Matku Terezu 2015 a párkrát
sa mi tiež podarilo niekde zamiešať karty. Na moju obranu, trieskala so mnou
puberta alebo som sa do toho zamotala ani sama neviem ako. V mojom pokuse
som ale chcela byť tá dobrá ja. Temná stránka sily síce nepopierateľne frčí aj
v dnešnej dobe a ja už desať rokov mám oči namaľované tak, že vyzerám
ako keby som spadla do komína, ale každý má právo byť raz pozitívnou postavou.
Tá moja mrcha na mňa zaútočila vtedy, kedy som to ešte vôbec nečakala. V teple
môjho ešte stále oficiálneho bydliska som si s famíliou užívala posledný
týždeň na úpätí Malej Fatry, Súľovských Vrchov a Javorníkov. Ubytovanie
v Galícii som riešila cez internet a všetko sa javilo byť v najlepšom
poriadku. Bitúnok som mala dohodnutý ešte pred príchodom a tak nejestvovala
ani najmenšia príčina na stres a nasledovné vypadanie pol igelitky vlasov
od nervozity...
... kým mi nenapísala jedna milá usmievavá dievočka z Poľskej republiky.
Pre uchovanie cudzej identity ju volajme trebárs Katrena.
Od Katreny som tri dni pred odletom do teplých krajín obdržala výdatnú
slohovú prácu, v ktorej ma úpenlivo žiadala o to, aby som si s ňou
vymenila byt. Že moje budúce spolubývajúce sú jej najlepšie kamarátky, ich
priateľstvo je tak silné, že o ňom celá Mliečna dráha ešte nechyrovala a ona
jednoducho s nimi chce variť, zdieľať kúpeľňu a dýchať vzduch
prináležajúci tým istým metrom štvorcovým. Nemám sa ale čoho báť, jej byt je skvelá
lokalita, jej izba je určite moja, stojí viac-menej rovnako a ani samotný
Duch Svätý mi ho nevyfúkne.
Nakoľko vždy pred odchodom do cudzej vlasti prechádzam nejakou čudesnou
duševnou obrodou, uľútostilo sa mi neznámej slečny. Pookriala som na duši a hovorím
si, hej, ak to tak fakt je a ozaj je sama, nebudem jej robiť prieky.
Úprimne som bola ochotná sa vymeniť. Žeravé peklo v tú chvíľu znížilo
teplotu vriacu pod mojím privátnym kotlom čudujúc sa nad týmto dobrým skutkom,
keď vtom mi tu zrazu píše Lily, slečna z inkriminovaného bytu. Že len aby
som vedela, že mi izbu stále drží, ale je to na mne a ak sa s Katrenou
dohodnem, budiš. Tá zatiaľ pokračovala v masívnom ataku psychického
vydierania, ktoré sa mi už začínalo protiviť. Nikdy som nebola na srdiečka a pusinky v správach na
FB, no jej taktika celkom evidentne bola zahrnúť ma virtuálnou láskou. Bez
toho, aby ma kedykoľvek zočila, som bola super a ľúbila ma až tak veľmi,
až mi nebola schopná odpovedať na základné otázky. Keď som už piatykrát
opakovala, že chcem vidieť fotky jej izby, poslala mi zátišie nočného stolíka s posteľou.
Keď som naliehala, že musím vidieť viac, poslala mi ho z viacerých uhlov.
Ako pani a ešte mi za tým aj
poslala pusu a smajlíka.
Navzdory dočasnej exemplárnej dobrote mi už začínala pekne liezť na nervy. Intenzita
srdiečok sa zvyšovala akonáhle mi odpísanie trvalo dlhšie než dve minúty. Vtedy
vytiahla tromf v podobe linku na jej spolubývajúceho, ktorý by ma prípadne
mohol zaujať a takto zhurta by sme už mohli plánovať našu žiarivú
budúcnosť.
Lenže ja som tomu kolibríkovi napísala. Len tak zo srandy, že sa opýtam čo
a ako.
A tam som sa dozvedela, že
viac-menej rovnako značí o päťdesiat odtieňov jednoeurových mincí viacej,
že milá Katrena je divná až strach a že skvelá lokalita v praxi znamená
byt nad diskotékou, kde technopárty trvá luxusných 365 dní v roku.
Nuž i tak som ju poslala do psej matere. Bez smajlíka. Ona mi poslala
správu o tom, ako ju ranilo, že jej neverím, ohraničenú z každej strany
plačúcim smajlíkom.
Neskôr mi už teraz moje právoplatné spolubývajúce oznámili, že reálne bola
ešte vychcanejšia. Nielenže sa im do bytu nanominovala pod rôznymi tragickými
zámienkami, chvíľu ich presviedčala, že izbu najprv sľúbili jej, ale ešte aj
skúšala pustiť do obehu fámu, že sme sa už online dohodli a ja ten byt
nechcem. A „besties“ sú asi také, že sa dokopy videli azda dve hodiny čistého
času. Znamenité.
Tak alebo tak, myslím, že niet pochýb o tom, že táto dnes ešte len
beta verzia vykalkulovanej mrchy bude v danej oblasti raz veľmi šikovná.
Čo už len môžem na to povedať. To mám za to, že som na druhom stupni kula pikle.
Proti vôli mojej vtedajšej najlepšej kamarátky som sa ju polroka snažila dať
dokopy s jedným chalanom s nepeknou pleťou, lebo mi za to sľúbil
výhody rôzneho druhu...
... Dodatočne pardon.
Aucun commentaire:
Enregistrer un commentaire