Možno slovenská telenovela #3 - ¡Keď budeš môj Valentín!

Na to, že som žena, a teda moje diploidné bunky obsahujú chromozómy XX, mám jednu veľkú chybu.

Teda mám ich viac. Asi tak za dve vlečky. Mám tri vlasy na hlave v štyroch radoch, krivé nohy, veľkomoravianske stehienka, kruhy pod očami občas aj pod pazuchami a tak čaptám na pravú nohu, že moja ľubovoľná topánka by mohla z fleku poslúžiť ako učebná pomôcka na hodinách fyziky, kde sa preberá naklonená rovina. Raz mi dokonca učiteľka zemepisu na základke povedala, že s mojimi bokmi sa mi bude dobre rodiť synov. Najprv som chcela zabiť ju, potom seba, no vzápätí mi došlo, že nemá význam rozčuľovať sa nad tým, čo mi povedala magistra, ktorá svojím štýlom zreteľne ovplyvnila Conchitu Wurst ešte počas jej/jeho raňajšej puberty.

Hej a ešte mám najmenšie ruky na svete a práve preto mi každý rok Ježiš domáci nakupuje rukavice v detskom oddelení. To som ale teraz rozoberať nechcela.

Ide mi o to, že nikdy som nebola vyslovene na také tie sladké veci. Inak povedané, obsahujem len veľmi základnú beta verziu romantičnosti, a nech sa akokoľvek snažím, po čase sa prezradím a na povrch vypláva moje skutočné ja, ktorému je absolútne jedno, že dnes je to presne 48522 hodín, čo sme sa dali dokopy.

A pritom si nemyslím, že by to bolo tým, že by som bola nejaká škaredá oštinoha v kúte so zelenou aurou a muškami v polomere dva metre tak ako to bolo v Simse. Ako som už povedala, mala som aj obdobie, kedy som sa tvárila, že som chlapec, ale to bolo až neskôr. V prvom ročníku na ZŠ som bola regulérna Bibka s vláskami po plecia, károvanými šatôčkami a vybitým predným zubom. Aspoň tak tvrdí nekompromisná fotka z anno domini 1997. Nedajte sa však zlákať dentálnymi nedostatkami, na tej fotke je totiž zachytený aj ďalší dôležitý fakt.

A síce, ktosi ma tam drží okolo pliec. Má traky, zostrih à la blond hríbik, papuče s dúhovou gumičkou a dvakrát by som nedala ruku do ohňa, že jeho chrup bol kompletný. Nechajme však jeho mliečne rezáky, tam kde v danej dobe boli a poďme k veci. My sme totiž v tých časoch boli frajeri.

Volal sa Petrík a mal doma Lego. Ja som doma Lego nemala, takže je jasné, na akej stavebnici sme postavili náš vzťah. Všetci nám závideli. Ešte aj cez prechod sme chodili spolu za ruky. Vlastne, keď sa zastavím a popremýšľam, vtedy sme ľubovoľne museli  cez prechod za ruky chodiť všetci, ale my sme chceli. A bolo to fajn. Sa mi marí.

Bohužiaľ, všetko pekné musí mať svoj koniec. Raz nás ako celé stádo zobrala pani učiteľka do kina na Labutiu princeznú. Do dnešného dňa mám v hlave nezmazateľnými písmenami vyryté slová piesne Mou nekonečnou láskou. Rozprávka to bola milá, krásna, ba až utešená, no na konci sa udialo niečo, čo ma verejne dehonestovalo. Derek, princ zachránivší svoju vyvolenú Odettu, prichádza k svojej novopečenej novomanželke a vyznávajú si lásku. A potom to príde. Nahne sa k nej a v efektnej mesačnej žiare sa pobozkajú.

No a ako to už býva, deti sú svine. Strašné svine. A práve preto vtedy začali skandovať na milú Bibinku a jej árijského bohatiera PUSU, PUSU, PUSU!

A tam niekde sa to asi zaseklo. Chcela som dokázať celej 1.C, že ja som tvrdá žena, a tak som začala robiť pravý opak všetkého dievčenského. Ostrihala som si vlasy na Štefana Hríba, dala si mikinu s kapucňou, začala behať po vonku s chalanmi, biť sa a strieľať z domácej gumipušky jarabinu. Na pár rokov som svoje dámske ja odložila a venovala sa vyložene chlapským aktivitám. Vo všetkej počestnosti, samozrejme. Prisahám, že nikdy k ničomu nedošlo, maximálne sme si dali jednu-dve cez hubu, ale inak žiaden fyzický kontakt.

Lýtka sa mi znova začali zapaľovať až v trinástich na letnom tábore na Orave. To už som sa opäť tvárila, že nie som zmätená svojím pohlavím. Mala som dlhé hnedé vlasy, farbu kože ako kapučíno a dovedna asi tak tridsať kíl. Moja-drahá-pani-matka ma vtedy s láskou titulovala Kostrbou a všetci svorne sme sa obávali víchrice, ktorú by som celkom určite neustála. Nuž i takto na vychrdnutú nôtu som šla do tábora i s mojimi dvoma súrodencami. Bola to pre mňa výzva, vo všetkom som im chcela ísť príkladom. Až na nočný pochod, lebo na ten som naopak vôbec nemienila ísť. 

Tam sa do mňa zahľadel Michal a asi aj ja doňho, ale vtedy som už bojkotovala okuliare, takže treba to brať s rezervou. Michal bol vtipný a zábavný chalan a trávil so mnou veľa času. Potom ochorel, dostal črevnú chrípku, nakazil ma a tiež sme trávili spolu veľa času. Neskôr sa ale naše bacily rozniesli po celej Novoti a našej selanke tak bránil tucet ďalších zvracajúcich detí. V každom prípade nás to ale stmelilo a osobne sa domnievam, že za ten týždeň na izolačke som poznala najlepší kolektív môjho života.

Ani tam ale nedošlo k intímnostiam. Už by nám to zrejme aj napadlo, ale nemali sme na to síl. Po návrate do reality mi ale zasvietila legendami opradená modrá motorola talkabout. Dostala som esemesku, či nejdem do parku. Podpísané ako Mišo Vírus. Prikývla som a vychystala sa na svoje prvé oficiálne rande.

Vírus bol super. Vzal ma do lesoparku na zmrzlinu. Sedeli sme na starom nahnitom pni, lízali ju a rozprávali sa. On bol pozorný a dokola mi opakoval, že sa mu páčim a že je rád, že som prišla. Ja som sa nemotorne usmievala a nevedela som, čo povedať. Potom ma uštipla včela. Vytrhla som si žihadlo a ako pravá nežná dievčina nahlas na pol lesa zrevala „kurva!“

Vírus bol však elegán a nedal na sebe poznať to, ak ho to škaredé slovo vychádzajúce z mojich úst pobúrilo. Odprevadil ma ku domu, kde som mu pekne poďakovala za príjemne strávené popoludnie a pobrala sa het. Potom ma zdrapil a dal mi pusu, ktorá už bola klasifikovateľná ako francuzák. Spamätávala som sa z toho tri dni. Podľa mňa aj on, lebo súdiac podľa jeho výrazu som asi nepredviedla šou hodnú večného zapamätania si. Aspoň nie v pozitívnom slova zmysle.

Viac sme sa nevideli. Raz mi zvonil, či idem vonku, ale musela umyť riady a on nemohol počkať. Náš vzťah stroskotal. Znovu sme sa stretli až pred dvoma rokmi na chodbe v nemocnici. Vyšla som z ambulancie a venovala mu zvodný úsmev číslo štyri. Prehodili sme pár slov, sľúbili si, že skočíme spolu na kávu a pokecáme. Už-už som chcela opustiť konverzáciu v najlepšom a ladne odcupitať v obtiahnutých legínach ku výťahu, keď vtom otvorila dvere sestrička so žltou skúmavkou v ruke a na celú čakáreň zrevala: „Bibkaaa?! Na, tu si si ešte zabudla močík!“

Príkladov môjho tragikomického ľúbostného života je ešte veľa, ale nechcem všetko vyzvoniť naraz. Nech je ako chce, vždy som bola na rande tak trochu smoliar a nikdy som sa nevedela dlhodobo správať podľa istých noriem a očakávaní mladej dámy. Vždy to pre niečo prasklo.

A ja som sa preventívne naučila byť nad vecou. Radšej. Zrejme práve preto som nikdy nedokázala pochopiť gradujúce šialenstvo okolo Valentína.

Štyri Valentíny  za sebou som strávila tak ako sa na mladú lady v rozpuku patrí. S kamoškou sme na víne rozoberali druhú svetovú vojnu a úpadok morálky vo svete. Zo šenku sme vyšli nad ránom a po štvornožky. Ja som to ale na rozdiel od nej na druhý deň nemusela nikomu vysvetľovať...

Tento rok mi ale bolo v deň zamilovaných v Španielsku obzvlášť clivo. Neviem prečo. No a tam som ale zažila niečo, čo si naveky zapamätám.

Ten pocit, keď na Valentína uvedomujúc si svoj žalostný milostný život regulérne plánujete zúčastniť sa Free Hugs Day na námestí...

… nepoznám. Free Hugs zrušili kvôli zlému počasiu a ja som strávila parádny večer v posteli s Hriešnym tancom, Patrikom Swayze a jeho nesmrteľnou, no mierne modifikovanou frázou “Bibi nebude sedět v koutě”.