Možno slovenská telenovela #11 - ¡Hľadá sa Nemo... a týpek z Café Mario!

Ani som sa nenazdala ako a zrazu som bola v Španielsku už dva mesiace. Nemám ani najmenšieho poňatia kedy a ako sa to stalo.

S príchodom jari sa automaticky zapínajú aj hormóny. Inak si neviem vysvetliť to, že zrazu mám nepotlačiteľnú chuť byť prítulná k opačnému pohlaviu. Vlastne, občas mám dojem, že sa celý život nachádzam v takej zdravej sínusoide ruje, ale i tak by som prisahala, že v týchto zemepisných šírkach je to obzvlášť intenzívne. Miestami už mám aj problém sa ovládať.

Raz ráno som vstala a vonku bolo nádherne. Povedala som si, že to využijem a poriadne sa nahodím. Konečne som zo skrine vytiahla priliehavé šaty a silonky. Precízne som si vytrhala obočie, dokonale nahodila fasádu a dôkladne si vyžehlila vlasy. Nič mi nemohlo prekaziť pocit, že dnes proste budem fešná.

Stihla som to však nejako prirýchlo a tak som si pred školou ešte rýchlo ukuchtila čínske jedlo. Nahádzala som to do seba a utekala na zastávku. Už od nastúpenia do MHD som sa cítila ako bohyňa. Na vlastnej koži som zažila Mirgovej slová "všetky oči na mne". Užívala som si to plnými dúškami.

Sadla som si a oproti mne sa posadil chutný mládenec. Škerila som sa naň sťa žena vykonávajúce najstaršie povolanie počas happy hour a on mi úsmev opätoval.

Po chvíli si nežne poklepkal prstom na bradu. Hovorím si, áno, kanče, ja viem, to moje znamienko uprostred brady je sexy. Týpek čosi povedal, no nerozumela som. V každom prípade som to však pokladala za kompliment level infinity.

Asi o desať minút som vystúpila. Chcela som si naposledy upraviť ofinu pred slávnostným entrée do školy, tak som sa nenápadne nakukla do spätného zrkadla najbližšieho auta.

Na brade mi vyzývavo svietil zaschnutý sečuánsky rezanec z obeda.

Volám sa Bibiána R. a aspoň raz by som ocenila, kebyže nonstop nevyzerám ako totálny idiot.

Toto celkom solídne faux-pas sa mi stalo v prvej polovici marca. Odvtedy som v rámci pátrania po niekom, čo by ma zaujal, absolvovala hneď  niekoľko akcií. Boli sme na diskotékach a veruže som sa aj nechala pozvŕtať zopár indivíduami a bolo to fajn. Akurát to zabil jeden černoch, s ktorých som nadšene konverzovala rečou Asterixa. Trošku sme sa zavrtili a potom mi regulérne navrhol koitus na parkete. Potom ma vystrelo a už nikdy som ho nevidela. Ale to bolo možno aj preto, lebo tam bola strašná tma. 

Drahá-moja-pani-matka tvrdí, že som príliš prieberčivá a že si budem toľko vyberať, až skysnem sama. Jeseň svojho života tak strávim sama v odľahlej pálenici a spoločnosť mi bude robiť kocúr, ktorého nazvem Tarabas. Večer čo večer ho budem stískať v posteli a nariekať, že som nikdy nezbalila jeho patróna. 

A to by bol nefér už len preto, lebo sme si súdení. Po prvé, aj ja viem tak zazerať ako on. Po druhé, máme presne tú istú farbu očí a do tretice všetko dobré, ešte by to bolo aj výhodné, pretože by sme ušetrili za kozmetiku a pokojne mohli zdieľať jednu ceruzku na oči.

Viete, párkrát som sa nechala počuť, že môj ideál by mal byť vyšší než ja, fototyp tri a modré oči. Tak aspoň vyzerali tie perfektné umelecké diela, čo som svojho času pásovo vytvárala v SIMSe. Dnes už to beriem realistickejšie a netrvám na ničom, akurát by som dodnes celkom ocenila, keby mi niekto padol do oka hneď na prvý šup. 

Zatiaľ som tu takého zaregistrovala len jedného. Ten bol presne ako z katalógu Bibiáninho manifestu dokonalosti. Všimla som si ho na večierku pre erasmákov, kde vyučovali tradičné galícijské tance. Slovenky sa už klasicky urvali z reťaze a rybárskemu národu predviedli úchvatnú demonštráciu Jede, jede mašinka, čo nikto neocenil, no ON sa pozeral. Po celý zvyšok večera som krúžila okolo neho a on sa vehementne tváril, že sa na mňa cielene nedíva. Hodinu sme tam tancovali a jeho pohľad som cítila až v končekoch nechtov na nohách, no akonáhle som sa priblížila, zdupkal. Naštvala som sa. Keď niekto mieni ignorovať fakt, že po ňom slečna z dovozu ide ako po údenom, okej. Vybrali sme sa teda domov a ja som mala svoj štandardný záchvat, kedy na niečo kristujem-bohujem na celú ulicu a rozhadzujem pri tom rukami. Vyšla som von a....

Stál tam on a možno chcel byť mojim snom, stál s nesmelým pohľadom...

Stál tam, fajčil a zahanbene sa usmieval ako mesiačik na hnoji. Ešte stále v ráži som vybehla von, držiac v ruke novonadobudnutý  krígeľ som mu po slovensky vynadala, že je obyčajný dementný ignorant a hulákujúc sa pobrala preč. 

...a možno hviezdy padali, keď moje oči plakali...

Evidentne som to nemala dobre premyslené, lebo práve, keď som odchádzala,  na mňa kričal, či som italiana. A ja, korunovaná miss krava jedna retardovaná 2015, som sa toho nechopila a nezačala konverzáciu. Namiesto toho som pokračovala namosúrenom monológu až dokým som neprišla domov. Výborne.

Odvtedy som sa ho viackrát pokúšala nájsť. Niežeby bola vo Vigu o ctiteľov núdza, ale všetci majú rozmery liliputánov a spôsoby Erika Hilára Lakatošovie. Inak je to tu ale hotový raj pre všetky ženy, čo si potrebujú napraviť sebavedomie. Kompliment vám udelia aj ak ste v teplákoch, navyše s fritovacím olejom na hlave. Dokonca v obchode vás  aj čiperný dôchodca lišiacky capne paličkou cez zadok, keď zo zeme dvíhate toaletný papier. Akurát, že neviem, či to je to pravé orechové, o čo nám, ženám, ide.

Nech som robila čokoľvek, týpka z Café Mario som doposiaľ nikde nevyhrabala. Jeden piatok som prisahala, že sa v ten večer nevrátim domov bez toho, aby som ho úspešne lokalizovala. Zobudila som sa u kamarátky v posteli. Keď už nič, aspoň som dodržala svoje slovo a domov dorazila až na ďalší deň. Uvedomila som si, že som svoju šancu už prepískla a keďže tu Lampáreň s Patrikom Hermanom nefunguje, o svojho tmavovlasého borca som tak definitívne prišla. 

Minulý týždeň bola Semana santa alebo Veľká Noc, ak chcete. Mali sme v škole voľno a tak som sa v rámci poznávania sveta vybrala so svojou kamoškou na výlet do Porta. Yeşim je z Turecka, je to herečka, skvelá baba a hovorí dokonale po anglicky. Okrem toho, je to kukuč, o ktorom jednoducho ihneď stopercentne viete, že ho raz uvidíte v telke. Už je to raz tak, ona sa proste pre herectvo narodila a úplne ju vidím ako nejakú pošašenú hrdinku lovestory z údolia polmesiaca.

Musím sa ale priznať, s osmanskými telenovelami mám trochu osobný problém. Od kedy u nás vypukol boom v oblasti ich seriálov charakteristických siahodlhými pohľadmi z očí do očí, som voči ním zaujatá. Totižto, počas môjho maturitného ročníka množstvo žien podľahlo fenoménu Tisíc a jedna noc. Nikdy som úplne nepochopila, čo malo byť sexy na kukučkovskom ksichte architekta Onura, ktorý nič iné nerobil len debilne zízal na Šeherezádu, ktorá mu jeho debilné pohľady opätovala, ale dobre. Nemusím zas vedieť všetko. Nech je ako chce, na Slovensku to bol svojho času megahit.

Až taký, že som raz prišla v smrteľnej depresii za Drahou-mojou-pani-matkou do spálne. Potrebovala som sa len tak trošku počičíkať so svojou rodičkou, nič viac. Nech si ma reku privinie na svoju hruď, keď už som teda jej neplánovaný plod lásky číslo jedna.

Otvorila som dvere. So záujmom sledovala televízor. Podišla som k posteli a hodila sa na ňu. Začala som ju objímať a láskyplne stískať, keď tu zrazu ma moja ctená máti odvrhla so slovami: „Zlez zo mňa! Nevidím na Onura!“

Čo ak aj Yeşim raz bude hrať v Šeherezáde alebo Ferihe? Zmení to niečo? Neviem.

Čo však viem, je, že je to žieňa bohovsky inteligentné a inšpiratívne. Vypočula si moju ódu na tajomného neznámeho a povedala mi, nech sa tu prihlásim na zoznamku. Však možno motyka vystrelí. Nedôverčivo som nadvihla zvyšky jemného ochlpenia nadočnicových oblúkov, ktoré som si ešte nevyrvala, to jest obočia. Prirodzene nemám bohvieakú dôveru k portálom tohto druhu, no potom som si povedala, že sranda musí byť a aspoň tak podstúpim ďalší dozaista obohacujúci experiment.

A tak som vzkriesila legendárnu Lolu_favorite z Pokecu.

Pokračovanie bude, keď rozchodím, čo sa tam deje.