Bibiána R. je tvor nostalgický.
Homo sapiens sapiens nostalgicus.
Neviem, myslím si. Netuším, či je to gramatický správne. Latinčinu som mala
na strednej len rok a okrem deklinačného vzoru femina a vlečky sprofanovaných citátov si už nič dokopy
nepamätám. Viem len, že keď sa ma zvedavo vypytovali, z akého
choromyseľného dôvodu som si dala tento voliteľný predmet, hovorievala som, že
aby som mohla raz v budúcnosti oduševnene diskutovať s bustou Marca
Aurélia v pôvodnom znení. Dľa mojej mienky to vyzeralo vzdelane
a štýlovo. Zabudla som na fakt, že zanietená jednosmerná konverzácia
s niekoho mramorovou podobizňou tak trochu šuští zvieracou kazajkou, ale
to nevadí. Latinčina je proste cool. Tak cool, až ma reálne mrzí, že to neviem
povedať po latinsky.
Vo svojom voľnom čase rada rozjímam, ergo hĺbavo premýšľam. Škoda, že
zväčša nad hviezdometnými kravinami a tak sa, na večnú škodu ľudstva,
z mojich úvah vždy vyvinú len bohapusté drísty. Škoda-preškoda. Inak by
som si časom a zvetrávaním možno zaslúžila bustu i ja samotná
a možno by kdesi v paralelnom vesmíre jestvoval niekto, kto by
žiadostivo túžil s ňou debatovať v oravskom nárečí.
Uvažujem nad tým, čo sa mi stalo a prihodilo. Mám veľkú zbierku
lístkov, vstupeniek, bulletinov od všadiaľ, kde som kedy bola. Viem, že niekomu
sa to môže javiť divné, no pre mňa to predstavuje nevyčísliteľnú emocionálnu
hodnotu. De facto sa minimálne dvakrát
do roka premiestňujem a žiaľ, nie je v silách žiadneho dopravcu, aby
so mnou cestovali aj moje spomienky, preto som v zahraničí limitovaná len
na audiovizuálny materiál v notebooku. No dala som si záväzok. Keď budem
stará, budem ako Rose DeWitt-Bukater
z Titanicu.
Jacka nechcem. Toho svojho alternatívneho som už našla a ďakujem, neprosím. Keď
som na Korzike robila aupairku, ktorú som nikdy nerobila, domáca ma pozvala na
týždeň na dovolenku na Sardíniu. Počas včerajšej plavby naspäť vypukla búrka. Loď sa kolísala na všetky
strany a vlny šľahali až do výšky štyroch metrov. Zatiaľ čo v podpalubí vypukla
panika, ľudia sa lúčili so životom a v plači vzývali Boha, Jehovu, Alaha či
Višnu; Bibka nonšalantne pobehovala po palube užívajúc si sprchu a centrifugu zdarma
a symbolicky pri zadnom sťažni nôtila so skupinkou podnapitých Talianov Blíž k tebe Bože môj a My heart will go on. A bol tam aj on. Jack.
A aj keď mi nepovedal, že zomriem ako stará pani v teplej posteli, rozhodne
bol veľmi šarmantný. Tak šarmantný, že mi nevadilo miesto "Jacku, já letím" naň kričať "Jacku, ja padám!"
Dokonca mi dal aj vizitku, ale nikdy som sa mu neozvala. A pritom bol
skoro ako ten pôvodný! Až na to, že vo filme nemal ľahkú nadváhu, temer
šesťdesiatku na krku a kardiostimulátor.
V každom prípade som to myslela tak, že aj ja budem v jeseni
svojho života cestovať s miliardou spomienkových harabúrd, zavadzať
majiteľom svojho dočasného bydliska a bytostne všetkým liezť na nervy
zážitkami typu děda Simpson.
Zatiaľ len s pravidelnou frekvenciou pozerávam video z detstva.
Nie, nie som až tak šialená, aby som putovala zemským povrchom
s VHSkou pod pazuchou, dala som si to prepáliť na DVD.
Nie, ani som ani tak šibnutá, aby som lietala hore-dole s piksľou
dévédéčiek, skopírovala som si to do PC.
Milujem to video. Na jednej strane som
síce kvôli nemu stratila ilúzie o svojej genialite, lebo sa tam
prevažne správam ako retardovaná a vôbec mi nie je rozumieť, no na strane
druhej, verím, ba priam dúfam v evolúciu, čiže aj v to, že dnes som
na tom lepšie.
Jedna pasáž zaznámenáva Bibku s účesom à la Majka z Gurunu ako sedí na zemi a húževnato opakuje do
aleluja „pravá-ľavá-pravá-ľavá“. Vždy
som mala problém so stranami. Aj dnes sa mi pravidelne stáva, že odbočím na
opačnú stranu. A potom sa, samozrejme, stratím.
Ako som sa tak na to dívala, začala som si pred očami striedavo šermovať
oboma rukami a zároveň si opakovať ten skutočne náročný text. Pravá-ľavá-pravá-ľavá. Celkom som sa do
toho vžila a tak som šibrinkovala tými mojimi nemožnými paprčami, až mi
čosi puklo niekde v okolí ľavej lopatky. Bolelo to a tak som sa na
chvíľu natiahla. Po ležiačky som si začala v duchu nadávať, že som ešte
kyptavejšia než som si vždy o sebe myslela. A zase sa mi čosi stalo
na ľavej strane, veď to už ani nie je vtipné. Za svoj najfenomenálnejší výkon
pokladám zlomený malíček na nohe, keď som si nevšimla gauč v obývačke, no
je tam toho oveľa viac. Navyše, pri niektorých mi ani nebolo tak do smiechu ako
vtedy, keď sa Drahá-moja-pani-matka
vehementne snažila zafačovať mi ten zakrpatený a totálne zbytočný fialový prst.
Najprv koleno, potom zase koleno, potom
oko.
Vtedy mi to došlo. Veď sa som vlastne na ľavú stranu postihnutá.
Najprv som si na koncerte ABBA
revival vyhodila koleno z pántu a natrhla sval. Ani neviem ako sa
to stalo, vplyvom hormónov zo skladby Gimme
gimme gimme a man som nevedela, čia som. Tak som si bujaro podupkávala
a hádzala rodidlami do všetkých možných strán, až nám napadlo, že sa
začneme efektne zakláňať. Presne v ten moment som poprela všetky zákony
fyziky, pretože hoci som spadla na chrbát, odniesla to noha. Čosi puklo, ja som
zakliala, postavila sa a veselo krívajúc si cupkala ďalej. Dokonca som sa
ešte aj dotrepala na after party a tam sa mi podlomili kolená.
Inteligentne som šla spať ku kamarátke na miesto, kde líšky dávajú dobrú noc a nadránom
sa zobudila na to, že mám enormne opuchnutú nohu a nedokážem sa nijakým
spôsobom prepraviť na WC. Vtedy som už vedela, že je zle a zavolala som
domov, že som chromá a nech ma prídu hľadať. Transportovali ma v XXL teplákoch
otca dotyčnej, lebo do ničoho iného som sa nebola schopná navliecť. Nikdy na ne
nezabudnem. Farba šatstva Dana
Nekonečného sa totiž z pamäti nedá vybiť ani bejzbalkou.
Na úrazovke vyjadrili zdesenie nad tým, že som neráčila zaregistrovať
vskutku závažný stav svojho zranenia a na posedenie mi z kolena vytiahli
tak zo dva kýble krvi. Mesiac a pol som strávila zavretá medzi štyrmi
stenami a mojou najfrekventovanejšou zábavkou bolo stopovanie, za koľko Mojžišových
generácii sa prešuchcem na záchod. Po nekonečnej péenke som vyfasovala
rehabilitácie v luxusnej spoločnosti dôchodcov hádam z celého Považia
a vtedy som prisahala, že už si budem dávať pozor.
Zhruba o polroka sa mi to stalo zas. V Strečne v kulturáku počas
Dlouhej noci od Helenky Vondráčkovej. Už ani môj meniskus to nemohol viac počúvať.
S
okom to bolo horšie. Môj odveký bojkot okuliarov a čo najviac ekonomické
využívanie dvojtýždňových šošoviek viedli k tomu, že som na Vianoce dostala
vred na ľavej rohovke. Dojemne sa o mňa staral jeden lekár, čo vyzeral ako čistý ministrant, no
nikdy som nepocítila väčší súcit ako keď mi pichal injekciu do oka. A ani
väčšiu zlosť ako keď mi povedal, že sa
mám pred zákrokom uvoľniť. Boli to krušné časy, ale moje ľúbezné očko s večne rozšírenou
zreničkou to rozchodilo a vidí. Blbo, ale vidí. Ale no čo, stalo sa. A kto sa
môže pochváliť, že strávil Silvestra s regulérnou páskou cez oko ako Jack Sparrow a detským šampanským?
Viete,
je tu ešte jedna vec. Vždy som chcela byť niekomu vzorom. Evidentne ním som,
aspoň pokiaľ ide o kyptavosť. Moja mladšia sestra ma ale v tomto obehla
míľovými krokmi. Tá si koleno odhodila už nejeden raz, ruku dochrámala tak, že
má z kostí solídnu Chevu stavebnicu a gebuľu rozbila toľkokrát, že je vôbec
škoda sa k tomu vyjadrovať. Teda až na to, aby si rozbila čelo o tužidlo, lebo
to je skutočne majstrovský výkon.
Tak som tu tak ležala a sľubovala som si, že sa
mi nič nestane. Aj keď som preventívne poistená aj proti lepre, lebo sa poznám,
Nerada poznávam zahraničné zdravotníctvo. Stačilo mi raz, keď som ako jediná na
Korzike dočiahnuvčia na strop medzi tamojšími osmahnutými liliputánmi pomáhala domácej
na stavbe. Kým som pokladala podlahu, roztrhlo sa vrecko s cementom a nasypalo
mi za piercing do pupku. Kvalitne sa mi to zapálilo a tak som na miestnej
improvizovanej klinike skončila s červeným bruchom obdareným stavebným
materiálom. To ozaj stačí zažiť raz.
Nie.
Tu v Španielsku sa mi proste nič stať nemôže.
Povedala
Bibka a o tri dni dostala parádnu infekciu z nerozhodnej hornej ĽAVEJ osmičky,
ktorá sa nevedela rozhodnúť, či sa pretlačí alebo nie.
To
máte tak. Keď som sa koncom januára lúčila s kolegyňami v divadle Husa na
provázku, žartovne som prehlásila, že sa na územie ČR nevrátim, dokiaľ
neabsolvujem intenzívny fyzický kontakt s Enrique Iglesiasom. Poučená chybami z minulosti som ešte
preventívne dodala, že myslím toho, ktorý že vraj obrábal Annu Kurnikovovú.
EHM.
Minulý
týždeň sa mi jeden Enrique tak
venoval, že na to v živote nezabudnem. Bol to energický päťdesiatnik so
špinavými okuliarmi a pôsobivou šedivou prehadzovačkou. Otvoril mi dvere,
posadil ma na kreslo, natiahol si rukavice, rečou Shakiry zreval TRANQUILO a vyrval mi osmičku zo zuboradia. Inak to
ale bol exemplárny gavalier a zatiaľ čo ja som dozorientovane predýchavala chuť
krvi v ústnej dutine, on mi vrelo vinšoval pekný zvyšok Erasmu.
Odvtedy už čakám fakt hocičo a ľavá strana má
pohotovosť. Keby som ale chcela byť vyložene pozitívna, aspoň si už menej mýlim
strany. Teraz je to jednoduché, ľavá je proste tá, kde mám viac modrín zo surfu
a popálenín z varenia.
Aucun commentaire:
Enregistrer un commentaire