Možno slovenská telenovela #13 - ¡Ryba menom Biba!

Vždy som neskrývane obdivovala veľkú francúzsku revolúciu. Zrejme s tým nejako súvisí fakt, že som nikdy nebola bohvieako na vzťahy. Skôr som sa bila v prsia, či presnejšie v push-upku, a bránila svoju identitu heslami o liberté. Voľnosť, to je moje a ja to veľmi dobre viem. Avšak čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že už by som sa mala konečne ukľudniť, spratať sa do kože a pomaly ale isto zaliezť do kuchyne. 

Teda, ja to pociťujem skôr len tak latentne. V preklade, len raz za čas mi napadne, že už by sa patrilo fungovať trošku tradičnejším spôsobom. Občas sa zhrozím, keď si uvedomím, že Drahá-moja-pani-matka bola v mojom veku už v poslednom štádiu ťarchavosti s mojou maličkosťou. Oficiálne to ešte nebola až tak úplne posledná etapa jej gravidity, no keďže ja som nikdy zrovna trpezlivosťou neprekypovala, vyliahla  som sa o mesiac skôr. Už tam sa ukázalo, že podvedome prosto vždy musím byť špeciálna, a tak nielenže som opustila odporúčané priestory v predstihu, ale ešte ma aj museli ratovať, pretože už v bruchu som bola ako z divých vajec. Neviem úplne presne povedať, čo má s týmto termínom Drahý-môj-pán-otec spoločné, no skrátka a dobre, vytiahli ma otočenú naopak a so šnúrkou okolo krku. Pravdepodobne som bola toho názoru, že pupočná šnúra je vhodným módnym doplnkom, pretože inak si to vysvetliť nedokážem. V žiadnom prípade ale nemám suicidálne sklony. Človek, ktorý sa rád na seba pri šoférovaní pozerá do späťáku, by si predsa nikdy neublížil. Aspoň určite nie vedome.

Keď už sme pri tých ženách v požehnanom stave, musím povedať, že ma svojím spôsobom značne frustruje to, že v poslednej dobe nerobím nič iné, len rolujem fotky kamarátiek  na Facebooku. Ja neviem, čo sa stalo, že všetky začali vrhať ako na bežiacom páse, však spartakiády sa už neorganizujú. Prisámbohu, čo týždeň to minimálne jeden nový portrét do zbierky. V podstate sa do aleluja opakujú dva motívy. Dva kusy úsmevu číslo štyri, nafúknuté bruško plus mužské ruky na mieste, kde kedysi boli boky a fotka čerstvého (ešte teplého) ľudského mláďaťa s popiskom “Ahoj, volám sa Christoph Reza Suleyman Zápotocký, mám 51 cm, 2500000 miligramov váhu a moji rodičia nevedia, čo so sebou.” Pekné. 

A ja to vždy zo slušnosti lajknem, pretože tak káže fiktívna príručka “Odporúčané prejavovanie sociálnych interakcií na sociálnych sieťach v praxi”. A dodatočne sa cítim byť ešte viac marginálnou postavou dnešnej spoločnosti, lebo nielenže ja žiaden materinský cit doposiaľ nainštalovaný nemám, ale ešte sa aj bojím naživo konverzovať s ženami v očakávaní ako čert kríža. Viem, že to nie je úplne normálne, ale mám panickú hrôzu z toho, že v mojej prítomnosti začnú rodiť. Úplne to vidím. Mne príde zle, odpadnem a napokon bude ešte musieť mamička tlačiac potomka von oživovať Bibiánu s labilným žalúdkom. Fakt. Okrem plodovej vody na dlážke sa bojím už len toho, že mi zo skrine oproti posteli v noci vybehne dinosaurus, ktorý tam stopercentne  je už odvtedy ako som prvýkrát videla Jurský park; potom kvôli Hitchcockovi vtákov, najmä tých so zobákom a papiňáku. Inak som hotový Nebojsa v sukni a balerínkach s priemerne šiestimi náplasťami na otlaky na nohu. 

Cítim sa nesvoja, keď do mňa ryjú s tým, či mám alebo nemám frajera. Najlepšie vždy odpovedal Drahý-môj-pán-otec, keď sa ho niekto pýtal, či už reku jeho najstaršia má voľakého nádejného ženícha. Vždy s kamenným výrazom a stopkou z jablka v ústach povedal, že asi desiatich a popri tom ešte troch zácviku. Je to klasik. To jednoznačne potvrdil počas jednych sviatkov.

Vianočná pohodička, všetci svorne rodinne pozeráme Lásku nebeskú. Temer hotová idylka, keď tu zrazu dôjde na scénu ako premiér príde zazvoniť svojej milovanej Natalie na dvere.
I v tom čarovnom romantickom momente na mňa môj stvoriteľ zaostrí, pokrčí svoje dospelé čelo a i takto mi chladnokrvne riekne:

" Ak ti tu niekedy zazvoní Fico, tak ho tak skopem zo schodov, že sa z toho všetci poserete."

Takže tak. Na náš vzťah ale nedám dopustiť. Vždy, keď sa ráčim dostaviť do Žiliny, musíme prvý večer spolu stráviť v Tempe, toť krčma cez ulicu, ktorá si pamätá ešte aj Máriu Teréziu s celou družinou. Vždy začíname prekladané, pivo-borovička. Za posledný rok to ale dosiahlo novú úroveň, pretože už viackrát som dorazila z Brna rovno z práce oblečená sťa sekretárka JR Ewinga. Chápem, že košieľkovitá deva a zdatný pán v najlepších rokoch s cigarou v hube môžu vzbudiť pozornosť, no už hodnú dobu sa ma pravidelne ostatní štamgasti vypytujú, či som dcéra alebo zlatokopka. Vždy to má rovnaký priebeh. Najprv hodinu nenápadne ako kosačka na radnici pozorujú. Potom počkajú, kým si môj doprovod odskočí na wc a vtedy ma spovedajú. 

A potom si s tatíčkom objednáme ďalšie poldeci a pripijeme si. Platí ten, kto prehral stávku, za aký čas nás budú podozrievať. 

Raz sa mi takto otcovsky zveril, že má odôvodnené obavy, či vôbec bude mať s nejakým zaťom chodiť na pivo. Údajne som pre mužské pokolenie príliš strašidelná. Mierne sa ma to dotklo, lebo vtedy som bola ozaj pekne namaľovaná aj všetko, no pochopila som, že to myslel povahovo. Dúfam. Odjakživa som sa totiž definovala ako spoločenský samotár. Milujem svoj vlastný tuctuc diskopříběh so soundtrackom od Britney. Najväčší problém ale je, že som ten unikátny druh človeka, ktorý na to, aby sa zamiloval, sa proste z toho druhého musí…

… ty vole, ja to fakt neviem povedať inak…

Proste sa z neho musí posrať. 

Vždy som si viacej rozumela s chalanmi a vždy som sa vedela s nimi baviť. To, že som sa vedela biť a hrať futbal mi ešte viac nahralo do karát a ja som si to užívala.  Moje chlapčenské predpubertálne ja sa ukázalo ako celkom dobrý strategický ťah, lebo v takých pätnástich ste ľahšie nadviazali s chalanom debatu na tému kód na nesmrteľnosť v Doom II ako na „eehm... hmm... som asi do teba“. IDDQD, mimochodom. A dodnes to funguje. Teda ak balíte niekoho, kto si pamätá diskety a šetrič obrazovky s potrubím. 

Každopádne, bolo mi to vždy trt platné, ak ma daný dotyčný ničím nenadchol. A to ma nadchol málokedy. Jasné, že aj ja som párkrát pocítila ten roztomilý namotaný pocit motýľov a kadejakej inej okrídlenej hávede v žalúdku, no zväčša mi dlho nevydržal.

Ale ja čakám. Hovorím si, keď sa už obrátilo na vzťahovú vieru x mojich kamošiek, ktoré predtým tiež neboli dvakrát partnerského súžitia chtivé, hádam sa už aj ja pretransformujem na láskyplný transformer. 

Dnes sú to presne dva týždne, čo som sa prihlásila na zoznamku Plenty of Fish, región Pontevedra.

Sú to zhruba dve hodiny, čo som si tam zmazala účet a jestvuje viacero dôvodov prečo.

Jednak, nikdy nebudem dostatočne západoeurópsky mysliaca bytosť a nikdy nepochopím mániu byť online 24/7 a písať si s tými istými ľuďmi na 700 sieťach zároveň dokopy o ničom. 

Druhak, mám rada srandu, ale odtiaľ potiaľ. Keď mi napísal prvý týpek, že by ma rád prišiel navštíviť a nenápadne dodal, že je muy vivo en la cama (živý v posteli), ešte som mala energiu napísať, že lepšie ako keby bol v druhom štádiu rozkladu. Keď sa však po čase roztrhlo vrece so správami rozličného chlípneho druhu, aj som sa začala cítiť ako nie úplne dobrovoľná učeníčka Dolly Buster, aj mi to už liezlo na nervy a fakt ma to nebavilo. 

A to som tam mala normálnu fotku, nie takú, kde mám pohľad ako dvadsať Tarabasov. A keď sme pri tom, aj ten mám len preto, lebo nevidím a zameriavam.

Jediný normálny, s ktorým sa dalo písať bol človek adekvátneho španielskeho mena. Presne takého, aké mal aj súci Desigual bohatier z Mrázika. Bol milý, vedel toho veľa o filmoch a reality show, dobre sa s ním písalo a nekládol mi kreténske otázky, či na Slovensku máme internet na šľapací pohon, nebodaj, či si spolu nezahupsáme za najbližším rohom. Písali sme si asi týždeň vkuse a keď ma zavolal von, nuže, nedbala som. 

Bolo to fajn stretnutie. Zobral ma na tapas a na futbal do baru. Celkom dobre sme si pokecali, ale tam to pre mňa haslo. Dostatočne som to dala najavo. Pre neho však nie. Ešte v ten večer som vyfasovala 4 GB správ o tom, kedy sa najbližšie vidíme. V škole sme mali pohotovosť, chystala som sa na výlet do Lisabonu a nevedela som, čo skôr, no on písal a písal a písal. Že sa mu neozvem, že mu nenapíšem, že mu neprezvoním, že ho nešťuchnem, že mu nepošlem holuba, že si nenájdem hodinu na to, aby sme spolu šli na večeru. A on on čaká a čaká a trápi sa a nanani, nanana. A ešte som aj taká sviňa, že som mu ani z Portugalska nevolala ako sa mám.

Sprvu som chcela byť taktná, no potom mi to došlo. Ja sa vlastne musím rozísť s týpkom, s ktorým nič nemám a musím to urobiť skôr, než bude nevyhnutná klasická rozchodová formulka „Vieš, dlho som rozmýšľala /pauza/ a zistila som /pauza 2x/, že ťa mám rada len ako kamaráta /pohľad do zeme/. To nie ty, to ja. Ale môžeme byť kamaráti /pauza na objatie/”.

Tak som mu teda napísala, že ma to mrzí, ak si to nejako prazvláštne zle vyložil, no obávam sa, že nič z toho nielenže nebude, ale ani nikdy nebolo a bola by som rada, keby to bolo vyslyšané. Tak som zvedavá. A keby to nezabralo, poviem, že aj tak sme nekompatibilní, lebo Real je aj tak lepší ako Barca.