Možno slovenská telenovela #5 - ¡Poďme spolu lietať, ježiš, ja už letím!

Môj veľkolepý prílet do krajiny sangrie, kolektívnej loptovej hry a zoschnutej šunky jamón serrano bol naplánovaný na deviateho februára. Nevedela som sa dočkať momentu, kedy sa moja noha dotkne posvätnej hispánskej pôdy, kde si kedysi veľmi zdatne počínal môj obľúbený kreslený hrdina z komiksovej série Asterix – Gaius Iulius Caesar. 

Vždy som vzhliadala k veľkým mužom, ktorým Július bez najmenších pochýb bol. Tento muž s vkusným bobkovým listom na hlave zatočil riadnym kusom vtedajšieho sveta a bol by zatočil ešte viac, keby neboli bývalo zatočilo pol senátu počas marcových íd s ním. Bohužiaľ, je to už raz tak. Nie vždy svieti slnko nám. Mimochodom, nedávno som sa dočítala, že sa jeho meno pôvodne čítalo ako „kaizer“. Zabilo to moje detstvo. Odteraz budem mať pri raňajkách pocit, že miesto kaizerok chrúmem božského Cézara. Ave, cereálne pečivo teda.

Letela som z Viedne do Madridu a odtiaľ do Viga. Po mnohých peripetiách s modro-žltým kráľom nízkonákladových letov som sa rozhodla dať šancu španielskej Iberii. Dúfam, že vám došlo, že som tým myslela Ryanair a nie Ikeu. Tá zatiaľ ešte nelieta, i keď by ma obzvlášť neprekvapili niekoľkodielne skrine s krídelkami na runwayi s nápisom Urob si sám. Iste by nad týmto nápadom nezaplesala len švédska ekonomika.

Už som ostrieľaná pasažierka, a preto všetko prebehlo v poriadku. Keď som tak čakala na lavičke na madridskom letisku Adolfa Suáreza na prestup, zamyslela som sa a zaspomínala si na svoje predchádzajúce lety. Sedela som tam v zakydanom kabáte, v rámci šetrnosti popíjala vlažnú vodu z plastovej fľašky načapovanú na záchode a nostalgicky sa usmievala ako mesiačik na hnoji. Z vačku som vytiahla dobošku, čo som doma potiahla tesne pred hektickým polnočným odchodom a schuti sa do nej zahryzla. Nebudem predsa platiť pol rodinného imania za nejaký pofidérny sendvič, to je jasné. Treba sa držať toho, čo hovoril ujo Lenin. Učiť sa, učiť sa, učiť sa a to hlavne z vlastných empirických skúseností. A tá moja znie jasne – jedlo na letisku je, skrátka a dobre, nevýslovne hnusné. A to som žila na internáte a varila si na elektrickej platničke na hajzli, pardon za výraz.

Prvýkrát som letela do sveta na skusy, keď som mala sedemnásť rokov. Vtedy sa moja telesná schránka tešila optimálnej váhe a vlasy blonďavému odtieňu nejakej výpredajovej farby. Chystala som sa na návštevu za rodinou do Švajčiarska a bola som vzrušenejšia než textár piesne I’m so excited v momente, kedy dopísal slová tohto budúceho megahitu. V našej rodine sme nikdy nevedeli ísť na vec postupne, práve naopak, a preto som mala svoje „tenkrát poprvé“ preventívne absolvovať sama. Poznámka autorky, hej. Ešte stále hovoríme o lietaní.

Východiskový bod bolo letisko v Bratislave a cieľ v Bergame. Bola som nervózna, vystrašená a príjemná asi ako kýbeľ vreteníc. Viete, bojím sa výšky a zahmlieva sa mi pred poloslepými očami, keď sa nachádzam príliš vysoko. Na druhej strane, evidentne som sadomasochista, pretože som nikdy nesedela v uličke a ak by mi niekto sadol na miesto pri okienku, stopercentne  by som ho ubila na smrť kufríkom maximálnych povolených palubných rozmerov. Ja som proste divný človek. Nenávidím aj odbery krvi a tiež si idem oči vyočiť, keď do mňa bodajú. Kto je bez úchyliek, nech po mne hodí kameňom.

Prešla som bezpečnostnou kontrolou a prežila som aj let, ktorý som si vôbec neužila, zato som si v duchu zopakovala všetky modlitby, ktoré ma stará mať prísne učila počas všetkých letných prázdnin u nej strávených.  Po pristátí mi ešte dobrých pätnásť minút trvalo, kým som pochopila, že už nie som v určitej vyššej vrstve atmosféry, ale stojím nohami pevne na zemi. Ergo, dľa mojej logiky, už sa mi nemôže nič stať. Už lietadlo nespadne, už je dobre, už ma maximálne tak zrazí auto. Uf, to som si vydýchla. Občas vám jednoducho padne vhod nepoznať reálne štatistiky a chrániť sa tým, že ste fejková blondína.

Výlet skrz kantóny helvétskej zeme bol nezabudnuteľný vo viacerých ohľadoch. Opekali sme v lesíku, kde sa podnapití metalisti div neplazili, ale prázdne fľaše napokon vždy vhodili do správneho separovaného zberu. Bola som na ich kapelovej skúške, kde som definitívne prišla o ušné bubienky a smútok som zapila chutným broskyňovým niečím, čo som na druhý deň rozdýchavala na vyhliadke v Alpách smerom do Ženevy. Tam som sa inteligentne postavila pred vodotrysk v jazere a nevšimla si, že sa otáča. Na všetkých fotkách z mesta, kde zavraždili Sissi, tak vyzerám, že som si tam odbehla počas veľkonočných sviatkov. Inak tam bolo krásne, a to platí aj pre Zürich a Lugano. A pre Mendrisio, kde bolo gigantické obchodné centrum a všetok tovar v ňom za výrobné ceny. Do dnešného dňa som hrdou majiteľkou trojštvrťových riflí Esprit za smiešnych desať euro a nosím ich aj napriek tomu, že sú extrémne vyšúchané medzi nohami. Aj keď stupeň vetrania dosiahol už verejne neakceptovateľnú mieru, nevyhodím ich. Práve naopak, bude to revolučný svadobný dar mojej neveste. Teda v prípade, ak sa nakoniec predsa len rozhodnem rozmnožiť.

Užila som si to plnými dúškami, to je fakt. Sranda pre mňa však skončila, keď som mala letieť naspäť. Stratila som sa a zúfalo som sa predierala turistami ku svojej bráne. Trpela som utkvelou predstavou, že omylom nastúpim do lietadla trebárs kdesi do Palerma, a preto som sa celou svojou osobou snažila lokalizovať našincov pas. Netrvalo dlho a našla som jedného milého mladého muža. Vysvetlila som mu, že som zmätená a potrebujem aspoň jazykovo spriaznenú dušu. 

Don Štefan bol mega. Vyslyšal moje prosby a pod jeho nebeskou ochranou som v mene Božom úspešne dorazila na miesto určenia. Pochválen. A ďakujem, samozrejme. 

Nasledovalo obdobie sucha a premiestňovania sa akurát tak po súši. To trvalo až do mojej dvadsaťjednotky a „pseudo-aupair“ misie na Korzike. Tam som premiérovo musela prestupovať a cestou naspäť dokonca dvakrát. A aby mi nebolo málo, ešte aj počas štrajkov nemeckých aeroliniek. To som mala za trest, že som raz neprozreteľne na Popolcovú stredu požila plátok šunky.

Cesta do Španielska však bola v niečom iná. Ťahala ma tam túžba po vzdelaní a po poznaní. Koniec koncov, šla som tam na študijný pobyt. Asi to bolo práve to, čo vo mne vyvolalo obavy. Totižto, súc úplne úprimná, štúdium v zahraničí som už raz podstúpila. 

Pred dvoma rokmi aj nejakými drobnými som si na FB dala status:

"Byť kráľovnou Alžbetou, už hádžem ten kanárikový kostým do práčky a zalievam ho extra jemnou avivážou, objednávam si dymový pastel na vlasy, začínam vysávať Buckinghamský palác a robiť prípravy na svadbu, pretože už je to oficiálne, My Royal Highness! Nakoľko je už niekoľko rokov kvôli nehode kráľovnej ľudských sŕdc šľachtický titul "Princess of Wales" voľný, University of Newport sa to napokon rozhodla so mnou na letný semester skúsiť. V preklade: Harry, marry me! I'm coming!"

Letný semester som vtedy strávila vo Veľkej Británii, čo ma naveky ovplyvnilo. Prirodzene, teraz mám nepotlačiteľnú tendenciu neustále oba pobyty porovnávať, to je logické. Tak, ako som bola plná očakávania vtedy, bola som aj teraz. Jediné, v čo som ozaj dúfala, bolo, aby sa nezopakovalo faux-pas s batožinou.

Roku 2013 som doslova rátala sekundy, kedy konečne na vlastnej koži zakúsim tú zaručene pravú britskú vlahu. Vo víre nedočkavosti som ale nahádzala do kufra snáď celú svoju skriňu kompletne, prekročila tak maximálnu povolenú váhu bagáže a za dve kilá navyše zaplatila pokutu viac než za celú švárnu letenku.

No a čo. Nechcela som si pokaziť svoje triumfálne entrée a pokúsila sa celú vec hodiť za hlavu. A čo sa budem?

Však Bibiána Rybárová alias Lady Orava je veru ozajstná dáma primeraná svojim možnostiam a koreňom. Len ona dokáže noblesne cestovať celý deň.

Vo vysokých kožených čižmách,

v štýlovom kabáte,

v elegantnej blúzke,

s ladným šálom...

...a rezňami v chlebe zabalenými v alobale vo vačku.

V Madride mi tie rezne priam bytostne chýbali. Uvažovala som nad tým, čo všetko sa mi za ten semester zas pritrafí. Neviem, čo bude, ale som zvedavá. Takže, úctyhodná Galícia a majestátne pobrežie Atlantiku, ako poedal môj miláčik v úvode, alea iacta est. Kocky sú hodené.