Možno slovenská telenovela #6 - ¡Zhorená koža, ktorú nosím!

Pravdou je, že už som raz mala tú česť navštíviť španielsku konštitučnú monarchiu. Písal sa apríl 2013 a ja som sa oficiálne na polroka nachádzala v Cymru, ergo vo Walese. Nie, nečíta sa to ako Samru ani Semru, ale Kemri. Prečo, to neviem. Polrok je prikrátka doba na to, aby som pochopila jazyk, ktorý bez urážky na prvý pohľad pôsobí, že jeho kodifikátor daného času zaspal na klávesnici.

Británia bolo v mnohých ohľadoch cennou a neprenosnou skúsenosťou. Tam som pochopila, ako sa musela cítiť Brenda Walshová z Beverly Hills 90210, keď sa v prvý deň ocitla v novej škole plnej ľudí v univerzitných mikinách. Všetci si ju prezerali röntgenovým pohľadom ako akciovú krkovičku vo výklade a všade sa musela do aleluja predstavovať čo je zač a čo tu robí, zatiaľ čo ju v kúte detailne preberali miestne kráľovné školy. S tým rozdielom, že ona narozdiel odo mňa nemala prízvuk ako keby práve vyšla z ruskej tajgy na pár poldeci vodky s Putinom.

Síce sa mi neporadilo prebrať titul university queen, ba ani konečne nadviazať hlboké ženské priateľstvá, kedy by som si volala s welšskou verziou Kelly o piatej ráno o tom, že som stretla lásku svojho života s poradovým číslom 11456, no získala som kvantum nových poznatkov, ktoré by som si isto z centrálnej Európy neodniesla. 

Prišla som na to, prečo si Británia môže dovoliť lietajúce aupairky na spôsob Mary Poppins. Pri tých superkalifradžilistikexpialidóznych poveternostných podmienkach je to totiž ten najvýhodnejší spôsob dopravy. Parazóľ je v týchto zemepisných šírkach jednoznačne najlepšou možnou investíciou. Navyše, reklamy na extrapevný lak na vlasy Taft vo veternom tuneli sa v skutočnosti natáčali na náhodných uliciach v Newporte, pričom nikto doposiaľ ešte nevynašiel taký lak, ktorý by to ustál. Ba ani vodeodolný makeup, s ktorým by ste po prietrži mračien nevyzerali ako Joker osobne.

Hlavné by ale pre dnešnú mládež bolo, že sa Tash, najvplyvnejšia študentka s bandou verných prívržencov, o mne raz vyjadrila, že som fááááááákin emenjzing. Ešte v ten deň si ma na Fejsbúku pridalo pol triedy. Na okamih som sa cítila ozaj výnimočne, no potom mi došlo, že podľa Britov je dnes už fáááákin emejzing a ósom všetko, a keďže to už nikdy verejne nezopakovala, môj život sa ďalej nevyvíjal ako trpké poznanie Lindsay Lohan o živote v high school džungli plnej tínedžerov vo filme Mean girls. 

Na druhej strane, približne v polke pobytu som seriózne stretla kapitána lokálneho futbalového tímu. Odkedy ma Ross pozval na rande, môj spoločenský rating vzrástol dľa merítok amerických seriálov priam do nebeských výšin. Vtedy som prisahala, že raz budem na kapačkách na smrteľnej posteli stískajúc jeho ukradnutú kopačku oduševnene vykladať vnúčencom tento príbeh, zatiaľ čo oni budú dojato smokliť do jeho reprezentačného dresu a utierať mi studený pot z čela jeho kapitánskou páskou, ale to je už iný príbeh a ja neviem byť stručná. 

V krátkosti, Británia bola dozaista fááááákin ósom, ale nejako som si tam úplne nenašla to svoje. Neviem to bližšie špecifikovať. Možno to bolo klímou, možno mentalitou, možno obojím, ťažko to dnes analyzovať. Pamätám si však, že nekonečného lejaka a chladných pokerface ľudí som už mala plné zuby. Nevedela som, či to bolo spôsobené zvýšenou koncentráciou THC v štvrti, v ktorej som bývala, ale už pár dní som deprimovane hľadela von viktoriánskym oknom na apokalyptické počasie a nemala chuť na nič. Vtom mi zrazu došlo, že už dlho som neurobila nič spontánne, život v radovej zástavbe à la opustená Bridget Jones mi moc neprospieva a Mark Darcy na mňa tiež pekne dlabe. Tak som sa rozhodla, že sa inšpirujem sťahovavým vtáctvom, a tak som sa po dlhšej dobe ozvala kamarátke Kačene a onedlho už som si platila letenky do Španielska.

Nevedela som sa dočkať, ako budem v 2030 rozprávať deťom historku o tom, ako sa ich trafená matka z čista jasna zdvihla, prespala na lavičke na letisku v Birminghame a s vetchou kabelečkou si to štrádovala na týždeň do Granady. Pravdepodobne tam nestretnem otca svojich detí, ale aspoň budem mať o čom rozprávať. Inšpirácia seriálom How I met your mother čisto náhodná.

S Kačenou sme spolu chodili na strednú na bilingválne. Ona na španielčinu, zatiaľ čo ja na francúzštinu. Spolu sme v Stráňavách podliezali kalčeto a spolu sme frčali na diskofilnej hudbe. Po maturite sa naše cesty rozdelili a kým som ja pobehovala po Brne, ona študovala v horúcej Andalúzii. Ako to už, žiaľbohu, býva, vzdialenosť robí svoje, a preto som bola šťastná, že budeme môcť obnoviť kontakt aj prostredníctvom tejto návštevy. A keď mi to má prinavrátiť optimizmus potrebný na dokončenie semestra v UK, tým lepšie. 

Nuž, i tak som poslala do školy mail, že odchádzam na misiu do malebného mesta Alhambry a Albayzínu. Diplomaticky som sa ospravedlnila za týždňovú absenciu a pokorne prisľúbila, že všetko zameškané dobehnem opálená sťa Beyoncé. Doma som si obložila sendviče na cestu, veškeré svoje palubnou gramážou povolené imanie nahádzala do požičaného ruksaka, zobrala čítanie na dlhú noc strávenú na letisku, a hybaj do sveta na skusy. 

Druhá vec ale je, že som tam ponocovala práve deň po masakre na bostonskom maratóne. Ten pocit, keď vás kvôli zvýšeným bezpečnostným opatreniam počas noci už druhý krát kontrolujú ako extrémne podozrivého jedinca spiaceho na lavičke a ten na prvý pohľad drsný policajt pri prehliadke uprostred preplnenej haly zahanbene vyťahuje z vašej tašky namiesto dynamitu vaše troje tangáče, je skrátka na nezaplatenie...

Našťastie, priletela som bez problémov, dokonca som sa aj múdro dokázala premiestniť z Málagy do Granady, kde ma už na stanici čakala vysmiata Kačena. Po prvotnom šoku z výrazných teplotných rozdielov som sa jej hodila do náruče a nadšene sme sa zvítali. Dovolenka sa mohla začať.

Hoci bol len 16. apríl, všadeprítomné španielske teplomery ukazovali 28 stupňov. Po prvom turistickom dni sme si teda pre nás logicky zaumienili ísť k moru. Všetko sme starostlivo naplánovali, prizvali do party Češku Peťu a na druhý deň ráno sme už v letných háboch cestovali na pláž do mestečka Almuñécar. Ja, Kačena, Peťa, košík plný dobrôt akoby od starej matere a dve fľaše sangrie. 

Všetko vyzeralo ako z rozprávky, až na to, že sa slovenská divízia zabudla natrieť opaľovacím krémom. Nevadí, však je apríl, pohoda. Ak nás chytí, tak len tak decentne.

Skoro. Vychytralej Bibke ľahol popolom celý ksicht a Kačenke chrbát a pozadie. Tri dni sme strávili v domácej karanténe striedavo naložené v Panthenole a smotane. Keď som sa po 72 hodinách mimo civilizácie odvážila predsa len vyliezť von a obzrieť si pamiatky, stale mi nebolo do smiechu. Jednak som sa preklínala za zbytočne premárnený čas a druhak, zhorené svaly umožňujúce mimiku tváre prostestovali aj voči najmenšiemu náznaku úsmevu. Cítila som sa hrozne, no keďže má toto úschvatné mesto geniálnu atmosféru, po chvíľke som som si to začala užívať a definitívne tak zahodila starosti.

Škoda len, že spolu s nimi som nechtiac zahodila aj prechode aj polku líca. Totižto, pani lekárnička povedala, že si nemáme spálenú kožu po kúskoch trhať, ale máme počkať, kedy z nás opadá sama. Nedbala som a povedala som si, dobre, vykonám. Obávam sa však, že oprotiiduci chlapec má zo mňa nadosmrti traumu. Nečudujem sa. Aj ja by som bála hroziacej potenciálnej lepry, keby sa tete oproti z ničoho nič celkom radikálne zvliekla koža. A keby to ešte aj bola koža, ktorá sa nápadne podobá povrchu tela grilovaných kurčiat, to by som už ozaj nerozchodila…

V každom prípade, suma sumárum, výlet to bol perfektný a aj napriek menším kozmetickým úpravám, ktoré musela podstúpiť každá jedna publikovaná fotka, rada naň spomínam. Raz je to tak, pýcha predchádza pád. Chcela byť najopálenejšou ženou vo Walese, no bola som potrestaná. Stala som sa najvypraženejšou. Tak mi treba.

Súc povrchná chudera, je mi to jedno. Keď sa vďaka spásonosným krémom všetko spálené kompatne zvlieklo, aj tak som bola o tri odtiene tmavšia než celé pôvodné obyvateľstvo Britských ostrovov. Bebebe.

A ešte niečo. Po takom vskutku grandióznom entrée som predsa nemohla mať normálny odchod.

Unavená so smutnými vyhliadkami na spánok vystúpim o polnoci na autobusovej stanici v Málage s jasným cieľom - nájsť autobus na letisko, podľa možnosti za päť minút. Nech zameriavam ako zameriavam, nikde povestné nástupište nevidím. Ostáva mi jediné, rýchlo konať. Blížiac sa k dvojici náruživo diskutujúcich potmavších slečien si v mysli horko-ťažko pripravujem vetu so všetkými zdvorilostnými vsuvkami, aby videli, že som slečna na úrovni, nie tam hodzaká Mara z Orechovej Potône s nultým vychovaním, čo vyšla čerstvo z maštale.

Moja čerstvo vygenerovaná španielska veta by dozaista ohúrila nejedného majiteľa kávovníkovej plantáže a už-už by sme spolu družiac sa tequilou plánovali našu budúcnosť a nakupovali výbavičku pre malú Palomitu, dedičku kávového impéria, keď tu v momente, ako som tú vetu zo seba dostala, jedna z tých dvoch dev hromovo zvolala:

""Ty krávo, Veru, proboha, ono to na mně mluví španělsky! Udělej s tím něco!"