Možno slovenská telenovela #8 - ¡Škola v prírode revival!

Oči mi zablikali vzrušením, keď sa mi do mailovej schránky dostala zvesť o organizovanom zájazde do Asturias pre časovo limitovaných študentov z dovozu, rozumej erasmákov. Išla som vyskočiť z kože. Možnosť vidieť Playu de las Catedrales, Gijón, Oviedo, Asturgu. Pláž katedrál, tri mestá plné tých monumenálnych dómov a za tým ako čerešnička na torte las Médulas. Skalné útvary, bývalé rímske bane, ktoré sú červené ako keby tam havarovalo x lietadiel prevážajúcich chilli. Také niečo proste chcete raz zažiť.

Okrem toho, milujem skupinové zájazdy. Do tejto kategórie rátam všetko od táborov cez školy v prírode, lyžiarske až po autokarové poznávačky západnej Európy. Jednak je to finančne menej náročné, čo moja šetrná škótska duša vždy ocení, a druhak je tam vždy kopec srandy. A sranda, to je to hlavné, o čo mne v tomto pozemskom živote ide.

Nie vždy som však sálala blahom z akcií podobného druhu. Bezkonkurenčne najhorší  bol v tomto desiaty rok môjho života.

Najprv som poputovala do Terchovej-Šípkovej do školy v prírode. Okolie bolo krásne, odkaz národného zlodeja, pardon, zbojníka s nadčasovými vrkôčikmi tiež, ešte aj chata bola pôvabná, no mne akosi čosi chýbalo. To  čosi malo vlastne pomerne konkrétne kontúry, a síce išlo o mojich rodičov. Rumázgala som do paplónu večer čo večer a keď sa v nedeľu zjavili na návštevu, nebolo mi viac treba a už som zbalená sedela  v štýlovej snehovo bielej škode 120. Je to tak, dezertovala som, lebo mi bolo smutno. Triedna učiteľka mi to nikdy neodpustila. Asi to považovala za prejav mojej slabosti alebo čo, no faktom je, že od toho momentu sa po mne ľudovo povedané vozila. A potom, že mám byť citlivá. Človek raz dá najavo svoje pocity a hneď mu nejaká stará škaredá ježibaba s natáčkami spraví zo života peklo. A ešte ho aj v prvý deň školy vyvolá z vlastivedy z vrásnenia.

Po nevydarenej skúsenosti so vzdelávaním na vidieku ma naši poslali na tábor do Bojníc. Aj tam som si precvičila slzotvorné kanáliky.

Prvú noc som prerevala kvôli všetkým mojim blízkym. Potom ma to dočasne prešlo, no piatu noc som už znova plakala kvôli vedúcemu, ktorý nám pred spaním farbisto popísal príbeh Blair Witch. Šiestu zo strachu z toho, že marylandskú čarodejnicu osobne mám zavretú v skrini. A siedmu, lebo odo mňa regulérne vyžadovali účasť na nočnom pochode. Chvalabohu, odmalička si dokážem vytvoriť teplotu, tak som nakoniec nikam nemusela ísť. 

Celý večer ronila slzy od strachu,  že Blair Witch zaútočí teraz, keď som na izbe sama. V spánku ma zožerie a moje vnútornosti rozvešia po najbližšom smreku sťa vianočné dekorácie.

Panika z tohto filmu, nevedno prečo, pokračovala aj na vysokej škole. Keď sme na dejinách filmu preberali horory, rázne nám odporučili si ho pozrieť. Vravela som si, už som veľká, to dám.
Zaspávala som nervózna z pohľadov nahých chlapov na plagátoch, ktoré strategicky po izbe rozmiestnili moje vtedajšie pofidérne spolubývajúce. Ukľudňujúc sa slovami, že to bol len film a nič hrôzostrašné vlastne prakticky neexistuje, som zaspala preventívne prikrytá od hlavy po päty. 

A o tri hodiny som sa zobudila na čudné zvuky zo sprchy. Silné nárazy o stenu, rachot, padajúce veci, desivý šepot. Už som sa pomaly začínala lúčiť so životom, keď tu zrazu začala sprcha vzdychať.

A tak som vďaka kopulačnej vsuvke obyvateľov internátu skoro potratila od hrôzy. Inak bol ale ten tábor úplne fantastický. Minimálne v porovnaní s tým, ktorý nasledoval. 

Druhý srdcervúci zážitok súvisí s mojou celoživotnou láskou k božskému Kinder Buenu. Tieto slastné čokoládové tyčinky odjakživa patrila k tým nie zrovna najlacnejším, preto som si ich prítomnosť v našom príbytku obzvlášť cenila. Dostala som ich vždy na narodeniny, na meniny, na Mikuláša a na tábory. To bol zrejme hlavný dôvod, prečo som sa až tak nevzpierala, keď ma o dva týždne po bojnickom zoceľovaní hrôzostrašnými historkami naši poslali na saleziánsky tábor ku Kraľovanom. Už v autobuse som sa triasla nadšením, že si pekne večer v posteli budem chrúmať moju najmilovanejšiu sladkosť na svete,

Riť Paľovu.

Tí saleziáni boli dobrí ľudia. Boli dokonca až tak dobrí, že si uvedomovali rozdiely medzi zúčastnenými deťmi. Hneď v prvý večer prišli s osvetovou myšlienkou. Animátori doniesli do spoločenskej miestnosti obrovské koše a umiestnili ich presne do stredu. Jeho eminencia don Milan v sutane predstúpil pred nás a povedal, že keďže nie všetky detičky si môžu sladkosti dovoliť, podelíme sa. A tak všetci povinne poctivo vyložíme svoje batohy a nahádžeme to do košov. Večer každému skontrolujú veci vedúci. Ale deťúrence, nebojte sa! Po každom dojedenom obede pristúpite ku košu zakrytým plachtou a náhodne si vyberiete.

Revala som ako sprostá, keď som si vytiahla nejaké vydrbané citrónové rezy z COOP Jednoty a nenávistne som gánila na brýlatú sviňu jednu rapavú, ktorá na opačnej strane dlhého stola priam labužnícky prežúvala nič iné, než moje srdcové Kinder Bueno. Cítila som, ako vo mne kypí krv, ako mám sto chutí ju ubiť na smrť Novým zákonom. 

Vtedy som prisahala, že už  nikdy na nijaký výlet nepôjdem. Pochopiteľne, časom ma zlosť prešla. Odpustila som im všetko. Takmer. Aj dennodenné omše, aj povinnú spoveď uprostred oravskej prírody, aj rozcvičky o pol siedmej ráno či pevný striktný režim. Ale toto im nezabudnem nikdy a nadosmrti ma bude striasať, keď začujem v rádiu pesničku Loď, ktorá sa plaví do neznáma, čo bola hymnou tejto poučnej týždňovej výpravy.

Toto všetko sa mi premietalo v mysli, keď som vypĺňala prihlášku. Medzičasom však ubehlo veľa rokov a mne sa podarilo stať sa spoločenským tvorom, ktorý tieto akcie priam paradoxne vyhľadáva. Prihlásilo sa tam aj ďalších päť Sloveniek, a to som zobrala ako jednoznačnú  výzvu ako si klasické znaky predpubertálnych výletov s ubytovaním po rokoch nostalgicky zopakovať. 

Ešte pred odchodom sme sa pekne popárovali, aby nevznikol chaos a aby nedajbože nejaká neostala v buse sedieť sama. Bolo nás dokopy šesť, čo je číslo deliteľné aj dvomi aj tromi, čo je najfrekventovanejší počet lôžok na ubytovni. Super, takže máme aj ako spať. Konečne bude nielenže aj vlk sýty a ovca celá, ale ešte aj Bibka si pohladká ego, že za tie roky nezabudla základnú násobilku a delilku.

A veruže sme boli husté! Sedeli sme totiž skoro úplne vzadu! Zadnú päťku nám síce vyfúkli Poľky, ale napokon to až tak nevadilo, lebo potom by nám to nesedelo do počtov. 

A vyrušovali sme.

A hlasne sa smiali.

A robili bordel ako retardované.

Súc úprimná, scenára z dôb povinnej školskej dochádzky sme sa tak celkom nedržali. Aspoň nie tak, aby nám za to nehrozila minimálne dvojka z chovania.

A no a čo, veď ako pravil Ego, žijeme len raz a ktovie koľkokrát si budeme ešte môcť v cudzom meste z plného hrdla spievať Po nábreží koník beží, tancovať vo výklade a fušovať tak pochybným ženám z Amsterdamu do remesla, či spraviť si v štvorhviezdičkovom hoteli luxusný košt krabicových vín za podmanivých tónov Vivaldiho? 

Mimochodom, kto by bol kedy býval povedal, že práve táto štýlová ochutnávka počas jeho lahodných tónov bude zodpovedná za rýdzo slovenskú choreografiu kopírujúcu ladné pohyby Beyoncé? Ostáva mi len konštatovať, že ak sme doposiaľ mali právo brať osobne singel Single ladies, dnes a možno aj naveky ho už budeme mať dupľom.

Koľkokrát sa ešte budeme môcť stratiť v meste, o ktorom sme nikdy nepočuli a štyrikrát si obísť jednu a tú istú pizzériu? Koľkokrát nám ešte nebude hanba sedieť štyri hodiny v reštaurácii a bez okolkov rozoberať nahlas témy, za ktoré by nás v srdci Európy upálili na hranici? Ja sama za seba poviem, že ešte by som to zopár razy privítala a je mi srdečne jedno, čo si kto o mojej puberte s poradovým číslom štyri myslí.

Veru, neviem si pomôcť. Navyše, po celú dobu nám v autobuse hrali Asereje. Pravdepodobne to v nás vzbudilo túžbu vrátiť sa do minulosti a nahlas spoluúčastníkom zájazdu bez opýtania békať niekdajšie dekahity.

A vôbec, treba vedieť užívaj si život a tešiť sa z maličkostí.

Aj keď neviem, či tá kolektívna eufória z telefónu na záchode na hoteli zase nebola príliš, ale budiš.