Možno slovenská telenovela #7 - ¡Svätobibiánska púť!

Keď už sa človek nachádza v Galícii a ešte k tomu aj rád chodí, nie je možné, aby vynechal návštevu pútnického mestečka Santiago de Compostela. Už od stredoveku tam deň čo deň po vlastných nohách prichádzalo množstvo pútnikov z celého sveta a to ma inšpirovalo, aby som vo Vigu nasadla na autobus a šla sa tam pokochať na vlastné oči. 

Inak som ale odjakživa veľmi rada chodila peši. Kľudne aj na opätkoch. Zas nie na takých, ktoré už sú klasifikovateľné ako chodúle, proste na takých normálnych a vydržím v nich celkom dlho. Moja-drahá-pani-matka vám to iste rada dosvedčí. Pred troma rokmi sme sa skoro pobili kabelkami pod Eiffelovkou len preto, lebo ja som sa chcela silou-mocou promenádovať po Marsových poliach a moja rodička bola rada, že ešte vôbec stojí. Chcela odpočívať a ja chodiť. Nenašli sme spoločný priesečník záujmov, a preto ten deň zdobila dominantu Francúzska táto oceľová veža, Notre Dame, múzeum Louvre a naše dve zduté ksichty.

Ja ale jednoducho chodím rada.

Vždy som si rada neohrozene vykračovala svetom. Len ja, striedavo funkčné slúchatká a pamäťová karta s hudbou, ktorú som naposledy obnovila azda v chalkolite, čiže počas doby bronzovej. V podstate to s neohrozeným vykračovaním si nemalo nič spoločné, pretože som sa temer nikdy dôkladne neinformovala o stave vozovky, priechodu pre chodcov či križovatky a rovno si to strmhlav rezala šrégom cez cestu. Vlastne sa dodnes čudujem, ako je možné, že ma doposiaľ nič nezrazilo a v duši kupujem za ochrannú ruku nonstop svojim anjelom strážnym bonboniéru, ale ako uvedomelá žena si počnúc týmto momentom dávam predsavzatie, že už budem dávať pozor. Fakt! A dokonca to dodržím aj zajtra a schválne si handsfree súpravu zabudnem doma. Naozaj!

Na území Slovenskej a Českej Republiky som patrila k tým vyvoleným, ktorí vždy mali to šťastie bývať v centre. Zatiaľ čo moji kamaráti boli odkázaní na obmedzené spoje, ja som si ako pani chodila domov pešibusom. Nikdy mi to neprekážalo, skôr naopak. Užívala som si to. Malo to aj svoje nevýhody, napríklad, do svojich devätnástich som si nevedela označiť lístok v MHD a vyzerala som tak ako korunovaná hlupaňa, no keď sa na to pozrieme vyložene pozitívne, vyšportované lýtka za to stáli. Druhá vec je, že keďže chodím ako vrcholne vytočený rotmajster a brutálne pri tom trieskam nohami, neviem, či by som zrovna zabodovala na móle. Stačilo mi, ako som zabodovala raz na pedikúre, kedy sa ma teta s ustráchaným výrazom spýtala, či som sa vrátila z frontu alebo odkiaľ, keď mám takú hrubú kožu. 

Keď opomeniem tento ozaj ekonomicky výhodný spôsob dopravy, Santiago ma lákalo aj z iného dôvodu. Zbožňujem históriu a pamiatky. Baví ma prechádzať sa po miestach, kde sa niečo udialo, baví ma predstavovať si to. Už len preto, že v kostole sú umiestnené pozostatky apoštola Jakuba, si myslím, že sa v tomto mestečku toho udialo viac než dosť.

Katedrála na mňa ohromne zapôsobila. Doslova som ostala bez slov. Tento vskutku podivuhodný prírodný úkaz navyše pretrval vyše hodiny a pol, čo som v tomto impozantnom kolose strávila.  Neviem prečo si o mne veľa ľudí myslí, že som ancikrist. Nie je to pravda a svojím spôsobom ma to uráža. Život mi to strpčovalo najmä v Brne. Bývam tam na ulici, ktorá je cez pracovné dni okupovaná zastupiteľmi snáď každej jednej kresťanskej odnože. Aj toť minule ma cestou do školy opäť stopol jeden mladý ambiciózny mormon. Zhodou okolností som vtedy mala zapálené spojivky. 

Ja na jednu stranu chápem, že červenými očami človek vyzerá ako keby ho vyvrhlo samotné peklo. Tiež som si vedomá, že môže tak vyvolávať pocit, že pes baskervillský bol oproti nemu roztomilým plyšákom do postele, samotnému satanovi sa o ňom snívajú nočné mory či Hitler kvôli jeho pohľadu trpel pomočovaním, ale aj tak začínam brať tieto v poslednej dobe pričasté pokusy o obrátenie ma na vieru osobne.

V prípade, že sa to neprestane opakovať, seriózne zvažujem možnosť nosenia notársky overenej kópie birmovného listu a mojej pôvodnej sviece z prvého svätého prijímania v kabelke.
A ak to neustane ani potom, rovno poprosím starú mať, aby mi namiesto svetra s vianočným motívom uštrikovala templárske rúcho s klasickým vzorom, lebo už mám toho plné zuby.

Nemám rada, keď niekto iným vštepuje svoje názory a táto pouličná osveta mi príde nanajvýš odporná. V Španielsku sa to veriacimi ľuďmi len a len hemží, no prisahali by ste, že to myslia úprimne. Sú oddaní svojej viere, a to ja pokladám za fascinujúce.

Zhypnotizovaná arómou kadidla a nenapodobiteľnou atmosférou som nasledovala ostatných návštevníkov. Nespomínam si, že by som už niekedy predtým pocítila niečo tak silné a nadpozemské, a to som už tých kostolov čo-to po svete pobehala. Teda až na jeden v Padove, ktorý som pre zmenu prebehla a aj to som rada, lebo ma tam pôvodne vôbec nechceli pustiť. Mala som krátku sukňu a vartáš pred dverami dôrazne poklepal na značku, ktorú by sme mohli voľne interpretovať ako zákaz vjazdu sporo odetým ženám. Netrvalo  ale dlho a uľútostilo sa mu. Prehodil cezo mňa akúsi plachtu a nechal ma v rýchlosti preplachtiť sakrálnym objektom. Dúfam, že za to k nemu budú dňa súdneho nebesá milostivé.

Ako sme tak pokračovali v prehliadke nádherného interiéru, dostali sme sa až k soche tam pochovaného svätca. Tam sa veriaci zastavili a tomu, ktorý bol na rade, nechali diskrétny priestor. Ten potom piétne vykročil vpred a pomník objal. Totižto, jedna legenda tvrdí, že kto tak učiní, tomu  sa vyplní najtajnejšie želanie.

Ja som však trochu skeptická voči legendám, ktoré majú niečo dočinenia s obchytkávaním skulptúr nerastného pôvodu. Skalopevne trvám na tom, že je to opodstatnené. Napokon, posúďte sami. 

Jedného pekného septembrového dňa mi bolo v talianskej Verone oznámené, že ak chytíte sochu Júlie v jej údajnom dome za prsia, zaručene sa k vám v dohľadnej dobe prihlási láska vášho života v plnej zbroji podľa vašich predstáv. Ako večný romantický individualista som jej aj napriek čisto heterosexuálnej orientácii tie kamenné košíky veľkosti B dôkladne prehmatala a čakala.

Vyše týždňa som tú renesančnú děvku preklínala. Niežeby som očakávala fakultatívne výlety so sláčikovým kvartetom či mariachis priamo pod mojím balkónom, ale fakt, že sa nikto mojím smerom ani len nepootočil bol ozaj bolestivý.

Asi o dva týždne som šla cvičiť. Tak si robím brušáky, cvičím, až sa mi z kečky parí, keď tu sa nado mňa postaví solídny päťdesiatnik so zrasteným obočím. Oprie svoju mocnú upotenú pažu o rebrinu, zvodne cez seba prehodí mokrý uterák, nuž i takto mi rečie: "No čo slečna, cvičíme?"

Odhliadnuc od toho, že tá otázka bola skutočne nemiestna,  rada by som doplnila len jedno. Jula, ty krava jedna sprostá, myslím, že sa musíme porozprávať, lebo naše predstavy princov na bielom koni sa evidentne líšia.

Plná nedôvery a spomienok na toho inak celkom milého pána brežňevovského typu som prikročila k soche popraveného apoštola. Viem, že v chráme Božom to nie je nič výnimočné, no v tú chvíľu som sa ozaj modlila, aby ma Jakub ani nie tak vyslyšal, ale pochopil. Celou svojou váhou som sa na Kuba nacapila a želala som si, aby som relatívne pokojne preplávala životom. Nič viac som bližšie nešpecifikovala, akurát som v mysli dala menší dôraz na slovo relatívne. 

Síce hej. Ešte som dodala, nech sa mi splnia moje sny.

Keď som odchádzala, pri multilingválnych spovedniciach som si všimla dvoch pútnikov. Spoznáte ich ľahko, na batohoch majú zavesené mušle. Zadívala som sa na nich a na chvíľu som im závidela. Ja by som na púť ísť nemohla. Ani na to nie som dostatočne odvážna a ani by mi to moje fóbie z neoholených končatín nedovolili. Nech sa akokoľvek snažím, neviem si tam samu seba predstaviť. Asi som na to momentálne príliš rozpišťaná.

Nech je ako chce, kým som sa s kamoškami spamätala, zdrhol nám autobus a my sme museli utekať cez celé mesto na stanicu, aby sme chytili ten posledný. Za zhruba štyridsať minút čistého času som tak absolvovala rýchlochôdzou aspoň cieľ bájneho El camina. V čižmách na miernom opätku, v červenom kabáte typu Karkulka a s kabelkou to bola síce tak trochu paródia pútnictva, ale aj tak...

...díky, Kubo.

Možno raz, keď budem v menopauze, si to strihnem aj reálne.