Možno slovenská telenovela #9 - ¡Účastníci francúzskeho zájazdu!

Vždy, keď sa vrátim z výletu, mám problém sa zaradiť späť do reálneho života.

Vlastne len tak chodím, nevnímajúc okolie, a priblblo sa usmievam. Niekedy sa bez hanby smejem, ak nie rovno rehocem ako retardovaná. Hoci moje mimické svaly navonok prezentujú typickú grimasu radosti, vo vnútri som smutná. Myslím, že sa to ľudovo nazýva potáborová depresia, ale nie som si úplne istá, či je to oficiálny terminus technikus.

Čím som staršia, tým je to horšie. Drahá-moja-pani-matka tvrdí, že už som stará kobyla. Niečo na tom bude, i keď môj obranný mechanizmus dodnes zadubene tvrdí, že som len vo vývine. Nič sa však nedá robiť, skutočnosť je neľútostná a jej verdikt znie, že všetkým nám postupom času schátrajú telesné schránky. Ja som si to uvedomila v deň, kedy som pôvodne mala oslavovať svoje dvadsiate prvé narodeniny. Iní by sa možno potešili, že počnúc týmto dátumom môžu veselo právoplatne popíjať aj v Amerike, ale ja som si nemohla pomôcť. Napriek tomu, že zaokrúhľovanie bolo jednou z mála matematických operácií, ktoré som zvládala bez problémov, nejako som samú seba presvedčila o tom, že už mi ťahá na tridsiatku.

Celý deň som strávila v smrteľnej depresii medzi štyrmi stenami na internáte. Neodpisovala som na správy, nedvíhala telefóny. Keď mi na druhý deň došlo, čo za psie kusy stváram, mala som sto chutí sa infiltrovať do brnianskej pobočky Opus Dei a poriadne sa prefliaskať bičom, aby som  sa raz a navždy spamätala. Potom mi napadlo, že by to bol príliš zdĺhavý proces, a tak som sa proste obliala studenou vodou a basta. Odvtedy je všetko v pohode a narodeniny nijak špeciálne neprežívam. Rozhodla som sa totiž starnúť s gráciou. 

A podľa možností, normálne. Ak budem niekedy blblnúť ako Máziková, ihneď ma, prosím vás, soťte do najbližšieho stĺpu elektrického vedenia. 

To, že mi za príjemne stráveným trojdním v Asturias bude obdobne ľúto, som  šípila už v autobuse cestou naspäť. Tieto pocity pravdepodobne vyprovokoval pohľad na české spoluúčastníčky zájazdu, ktoré, rovnako ako my, z hotela potiahli všetko, čo na nočnom stolíku nebolo prišróbované. Cestou si spokojne listovali ženským časopisom, ktorý som si ja v rýchlosti neprozreteľne zbalila do kufra. Čítať som nemala čo a rozprávať sa mi už nechcelo. Neostalo mi tak nič iné, než sa retrospektívne v mysli vrátiť k predchádzajúcim cestám svetom autobusom.

Zamerala som sa na tie frankfónne.

Gymnázium bilingválne v Žiline bola super škola. Súc úprimná, boli chvíle, kedy som ju nenávidela a od nervov som si vyrvala osemdesiat percent obočia, ktoré mi, mimochodom, dodnes úplne nedorástlo, ale ja som sa rozhodla koncentrovať sa len na dobré zážitky. A tých tam bolo požehnane.

V druhom ročníku sa organizoval poznávací zájazd Paríž-Londýn. Tešila som sa ako päťročná na Paťu Jarjabkovú a famózneho Kuka, kedy aj moja  noha dopadne na Champs Elysées a pár dní neskôr na Trafalgar Square. 

Deň pred odchodom som dostala črevnú chrípku. Nikam som nemohla ísť. Zatiaľ čo ja som bola vyvracaná z podoby, spolužiaci ma ľutovali a balili sa. Nanešťastie, viróza sa rozšírila už predtým a tak nezanedbateľné množstvo výletníkov miesto magnetiek Notre Damu zháňalo po meste na Seine Hylak. Ja som mala viac šťastia než rozumu a vzali  ma spolu s piatimi hercami francúzskeho divadla z triedy  na výpravu s inou  školou o mesiac neskôr. Nuž, toť dôvod, prečo ako jedni z mála z vtedajšej 2.G nemáme istý typický kŕčovitý výraz na tvári na fotke pred Big Benom.

V treťom ročníku sme mali ísť do Škótska, ale pre nedostatočný záujem sa to zrušilo. Asi sa poniektorým vrátili spomienky na frekventované návštevy toaliet po benzínkach, ktovie. Za normálnych okolností by som škaredo gánila na každého, kto nepodpísal prihlášku, no tentokrát mi to bolo jedno. Na pláne totiž bol týždňový výmenný pobyt vo francúzskom mestečku Armentières.

Bola som tak vzrušená, že som sa nevedela vpratať do kože. Odchod bol o jedenástej večer spred školy. Celý deň som behala ako splašená po byte, až som sa unavila a prišiel na mňa útlm. Napadlo mi, že bude super dať si energeťák. Ten však nezaberal, a tak som exla ešte jeden. 

Nikdy to nerobte. O takejto nočnej hodine nikto v autobuse neocení vašu bujarú vysmiatu náladu a už po piatich minútach jazdy sa spredu ozve TICHO A SADNI SI. A na prvej benzínke spíšu účastníci zájazdu petíciu, aby ste, ľudovo povedané, držali hubu. To je úroveň.

Dobre, možno to nebola len bujará vysmiata nálada, ale stav ekvivalentný tomu ako keby ste spadli do vane plnej kokaínu, ale aj tak.

O polnoci sme odštartovali najposvätnejší slovenský rituál, aký vôbec v našich geografických podmienkach kedy jestvoval. Vytasili sme rezne. Poriadne mastné, poriadne vyprážané a poriadne bravčové. Presne také, aké si dnes vo Vigu vyklepem fľašou od kečupu na obed.

Už dlhší čas som zástancom idey, že nie Nokia, ale rezne connecting people. Uznajte sami, veď nie je nič krajšie ako synchronizované odbaľovanie alobalu a precítený hryz pečiva obdareného smaženou sviňou. Viem, o čom hovorím. Ostatne, takto som si na strednej získala mužské sympatie. Kým poniektoré dámy cez veľkú prestávku prežúvali klíčky a rôzne šalátiky, ja som odklepála strúhanku z chleba. Ale to boli ešte časy, kedy chlapi po väčšine boli mäsožravci a štítili sa zeleniny.

Pamätám si na náš triumfálny príchod akoby to bolo včera.

Skupinka tridsiatich slovenských študentov vydaných na pospas týždennej realite francúzskeho regiónu Nord-pas-de-Calais. Citujem.

Sme na mieste, kričíme, chceme ísť preč. Cítime sa ako v horore, modlíme sa a vzývame božský piedestál, aby sme radšej mohli prespať v autobuse. Kráčame ku škole. Je tehlová. My, cynici za milión sucho hodnotíme, že si pripadáme ako v Auschwitz-Birkenau, už len ten chronicky známy nápis chýba. Smejeme sa, ale nie je nám všetko jedno. Žalúdok mám od nervozity presne vedľa menisku kolena. V hlavnej hale sa zoradíme ako obetné baránky, ako dva futbalové tímy, nezainteresovane oproti sebe. Čítajú mená. Jedno francúzske a druhé divné. To budeme my. Kráčame do stredu, podáme si ruky a mehe, ideme na bok. Kráčajúc k svojej vyvolenej sa cítim ako krava idúca na druhý svet do mäsokombinátov. Už sme všetci popárovaní, ideme k rodinám. Odovzdávam posledné objatie mojim drahým, prežehnávam sa, odovzdávam svojej vernej Huli závet, pre prípad, žeby moja rodina vyznávala kanibalizmus a zverujem svojho ducha bohviekde.

Rodina ma na moje veľké prekvapenie nezakole medzi dverami vidličkou, ani ma nevyženie žobrať pred radnicu. Milo ma usadia do auta a pýtajú sa ma na cestu. Zdvorilo sa ospravedlňujem, že z dôvodu totálnej vyčerpanosti rozprávam po francúzsky ako australopitekus. Usmejú sa a vyrážame.

MOMENT, PREČO SME V BELGICKU? Klasika, Rybárová musí byť špeciálny prípad. Preboha, oni ma unášajú za hranice. Pred očami sa mi premieta celý môj život. Na moju vykoktanú otázku použitú v čase, ktorý predpokladám buď neexistuje alebo existoval počas života nejakej francúzskej obdoby „La Timravy“, mi tata rodiny odpovedá, že proste bývajú na hraniciach. Odľahlo mi. 

Asi o pätnásť minút Stojíme pred veľkým domom. Vyzerajúca ako vypľutý rezanec sa pustím do pečenej kačky a vtedy to začne.

 

Otec sa znamenite vystrel, znalecky napil vína a začal konverzáciu. Asi po dvoch vetách sa zadíval na v diaľke pustený televízor, potom na mňa a potom sa ma smrteľne vážne opýtal, či máme doma telku. Zarazilo ma to, no nedala som to na sebe poznať a s kamennou tvárou som odpovedala, že nie, že my chodíme pravidelne celá rodina každú nedeľu na kopec sa dívať na hviezdy. Chápavo pokýval hlavou a mne s hrôzou došlo, že tú do očí bijúcu iróniu nepochopil. 

Onedlho sa začal pasovať do úlohy znalca histórie a skonštatoval, že ako bývalý Sovietsky zväz to máme ťažké. Neprotestovala som a on sa ma spýtal, či to máme zo Žiliny do matičky Rusi ďaleko. Odpovedala som po krátkej pauze, že ani nie, nám napríklad visí nad panelákom návesná tabuľa s nápisom Moskva. Bol úprimne  šokovaný, že nebývame v chatrči a dodal, že som pekne moderne oblečená. Chcela som povedať, že kroj som si nechala doma, no to už mi prišlo príliš a tak som sa poďakovala za večeru a opýtala sa, kde je sprcha. 

Eugénie pohotovo vstala a za ruku ma odviedla do kúpeľne. Zo skrinky vytiahla fén, demonštratívne ho pichla do zástrčky a začala mi vysvetľovať, že ak si ho namierim na vlasy, tak sa mi vysušia. Bez slova som vytiahla z tašky žehličku na vlasy a ona pochopila. Zahanbene sa usmiala a nechala ma napospas sprche. A ja som sa umývala a cítila ako najväčší idiot na svete.

Našťastie, každá trápna situácia sa dá zachránim, ak viete ako. Veď oni nevedeli, čo činia a odkiaľ mali vedieť, že doma máme televízory dva? Nuž, povzniesla som sa nad to a zišla dolu schodami. V alternatívnom pyžame som sa ešte raz poďakovala za mile prijatie. Potom som vysvetlila estetický význam šupolieny, čo som im doniesla, podala igelitku plnú korbáčikov a profesionálne otvorila slivovicu, z ktorej je domácemu, podľa mňa, zle dodnes.

Ach jo, to bol výlet. Je to už sedem rokov a ja ešte stále mám živo pred očami každú jednu scénu. Kedysi sa na mne jedna kamarátka smiala, že mám pamäť väčšiu než kapacita USB.

Nakoľko to bolo v časoch, keď aj 512tka už bola závidenia hodná, dúfam, že mala pravdu.

A že budem aj ako bezzubá babka mať na čo spomínať v autobuse cestou na demoštráciu špeciálnych hrncov s nelepivým povrchom. Len pre dôchodcov. S rezňami na obed zdarma, samozrejme.

PS: To, že karma je jav, ktorý dokonale funguje, si najlepšie človek uvedomí na veciach banálnych a každodenných.

Tak dlho som z každého hotela kradla šampóny, mydielka, krémy, gély, uteráky, div nie rovno umývadlá...
....až som sa včera vrátila z výletu domov, vyzliekla sa, vliezla do vane, pustila si vodu...
a vtom som si holá uvedomila, že si nemám čím umyť hlavu, namydliť telo, či oholiť nohy.
Že pozdravujem svoju kozmetiku do Leónu.